Pamätám sa - nebolo to ani tak dávno - ako som sa správal, keď mi umreli starý rodičia. Boli to tí najlepší starý rodičia, akých som si mohol priať. Na dedine som mal voľnosť ako vták čo letí nebom a nespočetne možností, kam zosadnúť. Mal som tam svoje miesto. Mal som tam viacej lásky, ako čo mi mohli dať rodičia. Pracoval som, rozmýšľal som. To miesto bolo také nepoškvrnené ako rajská záhrada. Avšak všetko dobré raz skončí, a tak musela skončiť aj táto idylka. Zomrela starká, o rok zomrel starký, predal sa byt, stratili sa možnosti a stratil som krídla. Mám pocit, že už nikdy nevzlietnem.
Začal som hazardovať s osudom. Nechodil som do školy, zhoršili sa mi známky, začal som fajčiť a piť. Tie dni v liehu mi uľahčovali život, ale o to tvrdšia bola realita, keď som vytriezvel. Všetko nabralo neskutočný spád. Skoro som umrel od žiaľu. Vďačím za to svojím kamarátom a kamarátkam, že som sa z toho dostal. Piť pijem len príležitostne, fajčiť už prestávam, žiaľ som už akosi udusil. Ale nikto a nič mi už nevráti ten skoro rok života, čo som premrhal.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lasiodor  12. 10. 2007 13:52
(ja som prezival tiez nieco take cez prazdny ked mi zomrel dedko a nastastie som sa az k tomu neprepracoval lebo som mal vzdy pri sebe vela dobrych ludi ,kamaratov a kamosky(preto sa ma to aj trochu dotklo

je to fakt pekne napisane...
Napíš svoj komentár