Mal som jeden sen. Sedel som uprostred bojiska. Ruky od krvi. Všade vôkol dokaličené telá. Srdce akoby mi ani netĺklo. Stojím pred jediným kvetom. Je to čierna ruža. Zrazu zbadám prichádzať drobný hlúčik ľudí. Všetci v čiernom, akoby si pre mňa prichádzala smrť. Postavili sa so mnou do kruhu okolo čiernej ruže a zastretými zrakmi sa na ňu zahľadeli. A ja som sa k nim pridal. Myšlienky akoby sme mali spoločné. Cítil som ich, vedel som na čo myslia. Pridal som sa k zatrateným básnikom. Čierna ruža akoby bola znakom našej existencie.
Bojové pole sa pomaly rozplývalo v závale myšlienok a menilo sa na čiernu zem tiahnucu sa až za obzor. Všetko bolo mŕtve. Jedine čierna ruža bola znakom života. Jedinou vecou, pre ktorú by sa oplatilo ešte žiť.
Zobudil som sa prepotený. V ruke som zvieral dokrkvaný papier. Vedľa mňa ležalo pero. Opatrne som papier rozvinul. Najprv som nezbadal nič, ale keď som sa lepšie pozrel, uvidel som na jednej strane napísané Čierna ruža a na druhej Zatratení básnici. Bol som vystrašený sám zo seba. Bol som však akoby nútený napísať básne k týmto názvom. Tak vznikli jedni z mojich najlepších básní. Nepochopiteľne... tajomne.
Od tej doby sa považujem za zatrateného básnika, a mojím symbolom je čierna ruža. Znie to neuveriteľne, ako môže sen ovplyvniť človeka. O to zaujímavejšie je, že som tie názvy básní napísal bez vlastného vedomia.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
andygirl  25. 10. 2007 12:27
dosť morbídny sen... aj moja kamoška je inšpirovaná čiernou ružou
Napíš svoj komentár