Večer pri hudbe

"Mám niekedy ťažkosti skrz všetky svoje myšlienky k danej veci vidieť ešte samotný objekt. Je to akoby som nevidel stromy kvôli lesu. Existuje viac ako jeden druh zla? Nie je slovo zlo príliš jednoduché spolu s dobrom? Príliš zovšeobecňujúce? Ak je to najhĺbšie zlo ako tak merateľné, asi by som ho meral tým, koľko smrti človek prajeokoliu a ako intenzívne si to praje. Viem si spomenúť len na jedného klamára a zradcu ktorému prajem smrť veľmi intenzívne. Myslím, že som v norme. Komu každému smrť praješ ty? "

Vzal som mu jointa aby mohol hovoriť a potiahol som si. Chalan pozeral pred seba, evidentne trocha zaskočený sledom myšlienok.

"Neviem. Asi celému svetu. Ľudstvu."

Dvihol som kútik, ako vždy keď mám niečo ironické, čo sa derie von.

"Áno? Tak už ostáva len spýtať sa ako intenzívne a..."

"Veľmi intenzívne. Neznášam ľudí."

"Jo? A koľko toho o nich vlastne vieš? Pozri. Ublížilo ti nejaké okolie. Asi si bol vyčlenený a ponižovaný. Prepáč ale, kto, z ľudí, čo sú iní ako ostatní, nemajú podobné skúsenosti? "

"To nie je len póza! "

Uškrnul som sa. "No to som ja nikdy netvrdil moj." Započúval som sa do matrix and futurebound. Išlo "All born angles". "Tá hudba je popiči, že? "

"Ty si myslíš, že to je len póza! " Pokrútil som hlavou.

"Myslím si skôr, že to je popiči hudba. Popiči projekt." Dal som si ďalšieho práska. "Ale ten najlepśí projekt, tá najsampopiči hudba bol Manhattan project, a skreoval ho Oppenheimer."

"To akože atomofka? "

"Jop. Pozri, hudba emuluje veľké pocity a udalosti. Niekedy ich dopĺňa. Ešte aj tie strašné shity, čo sa dnes počúvajú, zachytávajú pocit generácie. Oppenheimer ale splodil dieťa ktorého rev kľudne prehluší hocijakú hudbu. Je to ultimatívna klasika- ten klip každý pozná, ultimatívny soundtrack, uspávanka, industrial, techno... kokos, atómka je eskalácia všetkého čo je hudba a všetkého čo je indivíduum." Znova som si potiahol a podal mu to. Po chvíli som vydýchol. "Ja si nemyslím, že to je póza moj. Ale oproti Oppenheimerovi, Nietzschem, či Kalašnikovovi si len posratá nula. `Vedeli sme, že svet nebude ten istý. Pár ľudí sa smialo, pár ich plakalo. Väčšina bola ticho. Pamätám si verš z indického spisu "Pieseň veľkého". Višnu sa snažil presvedčiť princa aby vykonával svoju povinnosť. Aby na neho zapôsobil, zmenil sa na svoju formu s viacerými rukami a hovorí: "Teraz som sa stal smrťou, ničiteľom svetov." Predpokladám, že si sme si toto tak či onak mysleli všetci.`" Toto hovoril Oppenheimer do telky. Bolo by to smiešne, keby to hovoril niekto iný."

Boli sme obaja hodnú chvíľu ticho a počúvali hudbu. Potom Rado povedal:

"Tá hudba je fakt popiči."

"Ktorá? " spýtal som sa.

"Neviem." povedal Rado.

 Skutočný príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu