Alica preniesla pohľad z telefonujúceho chlapca na svoju kamarátku. „Počula si to, Moni?“ spýtala sa šeptom a oči jej zasvietili. „Vieme, akú budeme hrať scénku, to je super.“
Monika sa usmiala. „Je. Aspoň si to teraz môžeme premyslieť a tam to už dáme naostro.“
„Nie zlý nápad, ale ja mám lepší!“ Alica ukázala na vedľajšie dvere.
Monika sa zatvárila nechápavo. „A čo tam? Nejdeme sa predsa hlásiť na scenáristiku…“
„Ale no, zapni mozog,“ prevrátila Alica oči. „Pôjdeme tam a skúsime si to. S profesionálmi, úplne naozaj. Uvidíme, ako reagujú, čo sa pýtajú a potom im to zahráme dokonale autenticky.“
„Ja neviem… Nepodali sme si prihlášku, nepustia nás tam.“
„Prosím ťa, hlási sa im tam toľko študentov, že si nás ani nevšimnú.“
„Ale určite mali odovzdávať aj nejaké práce alebo čo. Budú sa ťa tam pýtať…“
Alica jej skočila do reči. „Pozri, ak tam nechceš ísť, nemusíš. Ja si zahrám suverénneho prijímajúceho a ty budeš vydesená budúca študentka, dobre?“
Monika si vzdychla a s úsmevom prikývla. Na takéto veci nikdy nebola.
„Tak pôjdem po tom chalanovi v tričku so supermanom, idem sa za neho postaviť. Keby niečo, poviem im, že mi prišlo zle a vybehnem von. Drž mi palce!“ Alica sa uškrnula a šla sa zaradiť.
„Meno?“
„Alica Adamová.“
„Adamová, Adamová… Posielali ste nám práce?“
„Ja… samozrejme. Všetky, ktoré ste chceli.“
„Bohužiaľ, nikde ich neviem nájsť. Máte so sebou vytlačenú kópiu?“
„N-nie, nemám… Nevedela som, že máme mať.“
Člen komisie v tmavomodrom obleku si zložil okuliare a podozrievavo na ňu pozrel. Alica zadržala dych.
„V takom prípade nám aspoň povedzte, o čom ste písali svoje poviedky.“
„Jasné. Ktorú chcete prvú?“
„To je jedno, nechám to na vás.“
„No… ja…“ Bolo takmer počuť, ako Alici pracuje mozog.
„Tak napríklad ôsmy hriech,“ zľutoval sa nakoniec nad ňou modrý člen komisie.
„Ôsmy hriech, jasné.“ Alica sa kŕčovito usmiala a z celej sily nútila svoju fantáziu pracovať. „Takže… bol to príbeh o chlapcovi, teda, mužovi. Ktorý bol z budúcnosti. Celý príbeh sa odohrával v budúcnosti. A my do deja vstupujeme v okamihu, keď ho idú popraviť. Popraviť za spáchanie ôsmeho hriechu. Už nejakú dobu sa sedem smrteľných hriechov trestá smrťou a vinou nášho hlavného hrdinu k nim pribudol aj ôsmy.“ Alica sa odmlčala.
„A ďalej?“ naliehala okamžite žena, sediaca hneď oproti Alici.
„A ďalej,“ zopakovala Alica aby získala čas na vymýšľanie, „ho samozrejme popravili.“
Členka komisie nadvihla obočie.
„Takže zomrel. A dozvieme sa, aký bol ten ôsmy hriech? Dôvod, prečo sa trestá smrťou? Slečna, takýto chabý opis nám nestačí.“
„Ale samozrejme, že sa to dozvieme.“ Alica sa naširoko usmiala, čo jasne veštilo, že práve dostala geniálny nápad. „Tým ôsmym hriechom sa stal smiech. Alebo radosť, veselosť všeobecne. Svetu v budúcnosti vládnu tí najinteligentnejší, najvzdelanejší a najváženejší členovia spoločnosti. Náš hlavný hrdina, Michal, je ich pravým opakom. Nie že by nemal mozog, ale základom, zmyslom jeho života je byť šťastný. Je mu jedno, čo si o ňom kto myslí, či sú šťastní ľudia v jeho okolí. To jediné, na čom záleží, je jeho vlastná spokojnosť. A spokojný je jedine s úsmevom na perách alebo ešte lepšie, váľajúc sa na zemi od smiechu.“
„Popravia ho teda za smiech?“
„V podstate áno. Celá poviedka začína tým, ako nad ním čítajú rozsudok smrti. Potom sa dozvieme jeho príbeh, písaný v tretej osobe. A končí to popravou, ktorá mu nakoniec tým, ako sa všetci tvária vážne a dôstojne, pripadá vtipná a tak sa mu splní cieľ jeho života – byť šťastný až do konca. Umiera s úsmevom na perách.“
„Stále sme sa ale nedozvedeli, prečo ho vlastne chcú popraviť. To, že chce byť šťastný, nie je dostačujúci dôvod.“
„Ach áno, k tomu som sa práve dostávala. Michalovi zo začiatku stačia k šťastiu úplné maličkosti, ale postupom času… Viete, ako som už povedala, on je presným opakom inteligencie a múdrosti, váženosti. Je tak trochu šašo, nedospelý, dalo by sa povedať, že má o koliesko menej. A tak nevie odhadnúť, čo je vtipné a čo už prekročí hranicu a stane sa priam nechutným. Niektorí majú radi inteligentnejší humor a iní sa zasmejú na tom, ako sa zrazí človek s koňom…“ Alica sa zarazila. Človek s koňom? Taká blbosť, rýchlo, vymysli niečo lepšie! prikazovala si v duchu. „To možno nebol ten najlepší príklad, ale poznáte tie programy typu Smiechoty alebo Neváhaj a toč!“ Alica sa ospravedlňujúco usmiala a prešla pohľadom po skúšobnej komisii, hľadajúc náznak úsmevu či pochopenia. Všetci sa tvárili vážne, len pán Modrý mal v očiach pobavené iskričky.
„V poriadku,“ ozval sa po chvíli ticha. „Neznie to tak úplne nezaujímavo. Som si istý, že keby sme to videli napísané bolo by to lepšie. Bolo by možné, aby ste nám zajtra doniesli všetky práce v písomnej forme?“
„Ja… samozrejme,“ Alica zrazu začala byť trochu nervózna. Toto nemusí dopadnúť dobre. Nenašla odvahu povedať tie oslobodzujúce slová: Ospravedlňte ma, prišlo mi zle. Zahryzla si do spodnej pery a napäto čakala, čo bude ďalej.
„Výborne,“ pán Modrý sa na ňu usmial a Alici odľahlo. Už-už sa chcela postaviť a odísť, no… „ešte by ma ale zaujímalo, aký námet ste mali na poviedku Priznanie. Väčšina prác bola totiž písaná na tému: Otec, som homosexuál alebo Mama, som tehotná. Mali ste vymyslené niečo podobné?“
„Nie, aj keď v prvej chvíli mi samozrejme napadli tieto témy. Myslela som si, že ak budú napísané zaujímavým štýlom, nemuseli by byť tak úplne neoriginálne.“
„Určite,“ prikývol pán Modrý. „O čom ste teda nakoniec písali?“
Alica chvíľku mlčala. Priznanie… žeby to bol osud? Nie, nemôžem sa im priznať takto. Budem mať z toho poriadny problém… alebo, možno ani nie!
„Písala som o dievčati, ktoré veľmi túžilo ísť na herectvo. Úplnou náhodou sa dozvedelo, že bude musieť na prijímačkách zahrať scénku na tému: prijímací pohovor. A tak sa rozhodla – volala sa…“
„Alica – že si to vyskúša na nečisto.“ dokončil pán Modrý a usmial sa. „Dúfal som, že sa toho chytíte.“
Alica nevedela nájsť slová. Len chvíľu otvárala a zatvárala ústa ako ryba. Hneď ako si to uvedomila, pevne ich zavrela.
„Ja by som svoju poviedku na tému Priznanie napísal o členovi hereckej prijímacej komisie, Pavlovi, ktorý si úplnou náhodou vypočul rozhovor dvoch kamarátok, keď si šiel kúpiť kávu. Pripadalo mi celkom zábavné zistiť, ako sa zhostíte roly dievčaťa, ktoré ide na prijímacie pohovory niekde, kde nemá čo hľadať. A musím povedať, že to bolo celkom dobré.“
Alica sa neveriacky zasmiala. „Robíte si zo mňa srandu, však?“
„Rozhodne nerobím.“ Pán Modrý vstal a natiahol k nej ruku. „Uvidíme sa onedlho na skutočných prijímacích pohovoroch. Verím, že podáte aspoň taký dobrý výkon ako teraz. Celkom rád by som vás v budúcnosti učil, odvahu a vynaliezavosť si cením.“ dodal sprisahanecky a žmurkol. Potriasli si rukami a Alica ako vo sne odpochodovala k dverám.
„A mimochodom,“ ozvalo sa spoza jej chrbta a ona sa otočila. „Nikdy nedávame zahrať ľuďom dvakrát tú istú scénku.“
Alica prikývla a vyšla von z dverí.
V okamihu k nej pribehla Monika. „Tak čo? Aké to bolo?“
Alica na kamarátku chvíľu len pozerala a potom sa rozosmiala na celé kolo. „No, určite nebudeme hrať scénku na tému: prijímacie pohovory…“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bizbilio
15. 2.febuára 2011 22:59
toto je strasne,ale strasne dobre!neviem,ci je to skutocne alebo nie (vidim,ze je to v kolonke vymyslene,ale vieme,ako to myslim),ale je neskutocne dobre! vsetko!velmi pekne,originalne,uzas!
Napíš svoj komentár