Je šelest lístia, čo prosí o nádej.
Keď cítim, že strácam vieru
Vietor začne fúkať do iného smeru.
Spleť myšlienok mojich kĺže sa nocou
Chcem aby ma mesiac opantal svojou mocou.
Myšlienky prúdia, rýchlo sa miešajú,
Chcem ich zastaviť, no väčšiu silu majú.
Viem, že sa to so mnou práve deje
Už nebudem cítiť, ako krásne slnko hreje.
Stáva sa zo mňa zmätený blázon,
Čo žiť vo vlastnom svete má sklon.
Nedokáže si usporiadať pocity a názory,
A nádej stať sa normálnym už nezahorí.
I keď vlastne význam toho slova nepoznám,
Budem ním, ak si všetko v hlave vyrovnám.
No chcem ešte vôbec k normálnym patriť?
Tak málo premýšľať, mechanicky žiť?
Možno je správne zostať trochu iným
Stať sa aj v monotónnom svete výnimočným.
Iným sa nelíšim, len svojou mysľou,
Robím čo chcem, tvárim sa kyslo
Ak mám na to chuť,
Aj keby som mala na morálku zabudnúť.
Cítim sa chvíľami príšerne zbytočná,
Chvíľami zas viac než len užitočná.
Smútok chcem cítiť tak ako šťastie, cit a nehu
No stačí zmienka pred ľuďmi a už sa mi smejú.
Každý len šťastie, úspech a radosť hľadá,
Slzy, smútok a blbý deň v ich očiach padá.
No sklamanie a žiaľ sú dôležité tiež
Ak si iný, než ostatní, blázon, tak to dobre vieš.
Blázon nie je ten, čo sám nevie čo hovorí,
Nie je to len čudák, čo nechápu ho doktori.
Bláznovi nerozumejú iní, lebo mu nechcú rozumieť
Radšej ďalej pletú svojho nevedomého života sieť.
Viem to, lebo ja som ten zmätený blázon.
Zo všetkých tých zvláštnych právd mám hlavu ako zvon.
Nech blázon netrpí, že druhí ho nechápu a sú škrobení,
Nech trpia oni, aj tak raz budú pravdou od bláznov zronení.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár