Dôležité sú len tri veci .vstať, kráčať a mať v srdci svoj cieľ.alebo o tom, ako idík lesom blúdil. 3.

Spravila som pár fotiek a šla si nájsť miesto, kde sa zložím. Lúka. Planina. Nikde nikoho a nič. Len v diaľke dookola hory .Líham si do trávy . Skladám telo do tureckého sedu , donútim sa zjesť pár slaných keksíkov , napijem sa vody.



Až tam si uvedomím , že som už toľko hodín nemyslela na veci, kvôli ktorým nespím. Nepreratávala som koľko jogurtov a koľko rožkov. Na ľudí, /ne/zdravie, na nič.



A miesto prázdnoty prišiel Pokoj. Absolútny Pokoj.




Na opačnej strane zbadám to miesto. Vlastne ono je pravé TAM. Posed na ktorý som chcela doraziť.Rozosmejem sa. Pri tej myšlienke , ako keď som tam bola prvýkrát, povedal " jáj, ja som chcel ísť na druhú stranu ku kláštoru. toto som Ti chcel ukázať. "



teda , keď sme šli spolu a mali sa dostať ku kláštoru, dostali sme sa na posed.
keď som šla sama , dopadlo to opačne.


asi preto nemôžeme chodiť vo dvojici ..........ale to už nie je podstatné.......




Vybrala som sa na cestu späť. Do polhodiny som zablúdila . /nie, nesnažte sa to pochopiť /.




Takže, siahnuť na unavené dno svojich síl a hľadať správny smer.
Kráčam. Nohy sa mi začínajú podlamovať. Raz či dvakrát spadnem. Zdá sa mi, že si ľahnem do trávy a budem len čakať, čo sa stane.



Nie. Takto to nefunguje.



Vstávam zo zeme a začínam spievať. Tú svoju.



Už si odpočiniem len raz. Vo chvíli, keď sa rozhodne zapadnúť slnko. Vyhŕknu mi slzy.


Viete, sú veci, ktoré môžete vidieť aj stokrát, ale zakaždým je to ako po prvý krát. Očarujúce. Tiché.





Pokračujem v ceste a okrem fyzickej bolesti už necítim nič. Nerozmýšľam už dokonca ani nad medveďom .)Zatínam zuby a šlapem.



Tabuľa. Zvolen mesto 1h,35. Po modrej



Zotmieva sa .


Vchádzam na miesto "štartu" .Domov takých 15 minút.



Ale ja som idík, že ? Polomŕtva idem ulicou, ktorá "však určite to touto " .




Bránu na dome otváram o hodinu. Líham si na schody . A strašne Ďakujem.

sebe, Bohu a jemu..





Nie je dôležité , koľko krát spadneš, koľkokrát stratíš smer.



Či sa po ceste budeš usmievať, alebo plakať.



Či Ti niekto bude veriť, že to dokážeš. Stačí, keď tomu budeš veriť Ty.



Ani Tvoj strach a Tvoje obavy , nie sú dôležité.



Ani ticho, ktoré nastane, keď sa pýtaš, " robím dobre ? "



Nezáleží na tom, na akom mieste práve stojíš, ale na tom, ktorým smerom sa z neho pohneš.



Ak sa Ti niečo zdá príliš nereálne, šiši , bolestivé ,

choď do toho.



Pretože v živote je to nefér. Tie okamihy šťastia bývajú vykúpené len tým. Pretože len za tie veci , ktoré majú skutočnú cenu sa platí.
Ešte raz sa nad tým zamyslime. Je to naozaj nefér ?




Pretože len tak spoznáš sám seba . Budeš vedieť kto si a kam smeruješ.

Pretože ti napríklad začne byť jedno, že nie si pekná, že nemáš vlasy, ani postavu ako palculienka či lesná víla. aj peniaze, aj všetko. veci čo si urobila zle, aj tie, ktoré si neurobila. Všetko.




Obviažeš si opuchnuté , skrvavené nohy . A pochopíš,že napriek všetkému , všetkým, Si SKVELÁ.






Nie je dôležité , ako ďaleko TAM pôjdeš. Ani ako dlho.






Dôležité sú len tri veci.


Vstať. Kráčať. A mať v srdci svoj cieľ.




zatvor oči. počúvaj. počúvaj svoje srdce.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu