na skalu kreslí obraz mokrým čelom,
človeka asi premohla únava,
tak sa dúškami snívaniu oddáva.
Nechcem mu brať z tváre pokoj, z hlavy sen,
po špičkách sa plazím, dotknúť sa ho chcem,
spýtať sa, kde objavil taký kľud,
ľahnúť si k nemu, na všetko zabudnúť.
Moja ruka v jeho vlasoch... zdesenie!
Jeho duši zrútilo sa lešenie,
zvyšok srdca mi po dlani vyteké,
nie je človek, kto zabije človeka!
Otočil som ho a našiel tú ranu
cez ktorú vytiekol na druhú stranu,
keď náhle som časom precestoval späť
a uvidel ako skončil jeho svet.
V tichu dušu mi zmrazil zlovestný zvuk,
čo niekto strachom spútaný pustil z rúk,
pustil na mňa symbol smrti, zrádny kov,
splašil kŕdeľ čiernych vrán, letia na lov.
Náboj, ten náboj čo tak prudko letí,
priamo na mňa, už vidím čierne kvety,
bolesť pri srdci pichá, žiali tvár... dosť!
Tupý strach v rytme srdca, bezmocná zlosť!
Podlomené kolená a pád do trávy,
posledný pohľad, smrtka ťa pozdraví,
mŕtve telá priateľov... aj tých druhých,
čo zo strachu rozbíjajú kvapky dúhy.
V čiernu zmenila sa obloha modrá,
keď uvidel som v jeho očiach odraz,
odraz zo zapadajúceho ohňa,
že krv už vykvapkáva aj zo mňa.
Naozaj nechápem prístup k životu,
keď vieme vymeniť aj krv za ropu,
a čo takto v pomere jedna k jednej,
však na krv aj tak žiaden prístroj nejde.
Na krv ide iba život... také nič,
ja nechcem počuť na konci plieskať bič,
tak vybral som si samovražednú rolu
a vy ľudia si umierajte spolu
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
antarktis
18. 3.marca 2007 15:09
preco musime mat vzdy pravdu...c.c.c... ...je to cisto fajne...
3
vidim ze odysiel uz kazdy tak aj ja odchadzam uz navzdy uveznil som vsetky sny do krystalickej temnoty
Napíš svoj komentár