Spln

Na oblohe svietil jasný mesiac. Bol spln ako každý iný a za svoj život už niekoľko splnov videl. Ničím sa nelíšil od tých predchádzajúcich. Aspoň si to teda neuvedomoval. Vracal sa domov, nie je podstatne odkiaľ. Pred ním sa tiahol a kľukatil ešte dlhý pás chodníku, ktorý osvetľoval len mesačný svit ledva prenikajúci cez husté koruny stromov. No okolie chodníka bolo úplne tmavé a pokryté jemnou vrstvou vody. Jemné kvapky vody padajúcej z nebies zľahka dopadali na trávnatí povrch.

Okrem dažďa a šuchotu listov v jarnom vetre boli jediným zvukom kroky. Jeho kroky, ozývajúce sa ako hlasité bubny, prichádzajúce zďaleka a metúce všetko ticho jarnej noci. Boli pravidelné. Iba občas zneli inak ak jeho noha dopadla na nerovní povrch alebo šliapla na suchú vetvičku, ktorá sa s pukotom zlomila a vyslala ozvenu hlboko do lesa. Kráčal. Jeho chôdza nebola rýchla no ani pomalá. Išiel svojím tempom mysliac si, že svoje kroky tak ako svoj osud má pevne v rukách. Netušil, čo sa odohráva v hlbokom lese ani nevedel že čoskoro sa to stane.

Z diaľky sa ozval zvuk. Nejasný no predsa natoľko zvláštny aby mu prebehli zimomriavky po chrbte. Kroky ustali a náhlivo sa pozrel za seba. Veril svojim očiam a tak myšlienku na útek zahnal, mysliac si že je prehnane paranoidná. Veď predsa uši môžu klamať, zrak nie. Kráčal ďalej a všetko nabralo svoju pôvodnú harmóniu. Dážď, šumot listov vo vetre a jeho kroky boli zohraný. Nik nevie, načo vtedy myslel a či si predstavoval čo sa stane. Možno podvedome, no to ho nepresvedčilo natoľko aby sa otočil znova. Už ho unavovali, tie reči, že je strachopud a paranoidný. Tento krát sa neotočí a dokáže sám sebe, že všetky reči sú len hlúpe klamstvá. On sa predsa nemá čoho báť.

Tak kráčal ďalej, počujúc iba to čo počuť chcel. Na chodníku sa totiž už dávno neodrážali len jedny kroky. Už to neboli len jeho nohy narúšajúce lesné zvuky. Hlasitejšie prasknutie a opäť zastavil. Presviedčal sám seba, že to čo počul je len výplod jeho fantázie. Kráčal ďalej, no už to počul. Počul ďalší pár nôh náhliacich sa za ním. Zrýchlil aj on. Tento krát sa ponáhľal. Kroky nabrali na intenzite a už neboli jediným cudzím zvukom lesa. Tento krát sa v lese ozýval aj jeho dych. Uponáhľaní a unavený z rýchlej chôdze. Srdce mu bilo od strachu aj od polo behu. No kroky za ním silneli. Už sa takmer rozbehol keď ho niečo prinútilo zastať. Nejaký vnútorný inštinkt mu poradil aby zastal a išiel naspať. Slepo sa díval na matne osvetlený chodník a nič nevidel.

Otočil hlavu smerom, ktorým kráčal .... Leží na zemi. Teplý prúd krvi mu steká po tvári a on vidí iba tie nohy, ktoré vydávali tú ďalšiu cudziu ozvenu. Krv sa mu dostala na ústa a on ju zacítil. Nosom aj perami. Cítil jej sladkosť a zároveň horkosť. Cítil jej teplo a energiu, ktorú vyžarovala. Jeho drahocenná rubínovo červená krv sa pomaly vylievala na zem. Prestával vnímať. Obraz mal nejasný a videl už len žiariví mesiac nad sebou. Nič viac. A potom tmu. Hlbokú tmu, ktorá sa okolo neho krúti. Nevidí nič no cítil že sa okolo neho niečo točí. Nepočuje žiadne zvuky no cíti, že niečo strašne zavíja. Necíti nič no vie, že okolo neho je hnilobný zápach. A skôr ako si všetko uvedomí, má pocit že padá. Pevne sa nohami dotýka zeme no padá. A keď dopadne sa samé dno, už nebude cesty späť. Odhalí najväčšie tajomstvo.

Tajomstvo smrti. Kebyže natiahne ruku, ucíti pevnú reťaz po ktorej by sa mohol dostať na vrchol. Reťaz, ktorej chytiť sa znamená prežiť. No on sa nenatiahne. Vedomky padá ďalej a chce zistiť čo príde potom. Nechcel sa vrátiť na studený chodník a znovu uvidieť ten spln. Radšej dopadol na samé dno ničoho a ostal tam ako každý, koho cesta životom sa skončila. Nevidel, nepočul, nehovoril ani necítil. No presne vedel čo sa v tej tme okolo neho deje. Nevnímal už telom ale svojou dušou, ktorej stačí vedieť, nemusí aj cítiť. Bol mŕtvy.

Ráno našiel jeho telo starček, venčiaci svojho psa.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu