Smutný príbeh génia

Edgar Allan Poe
* 19. januára 1809 - † 7. októbra 1849

Nedá mi nevspomenúť si na môjho najobľúbenejšieho autora poviedok, básní, génia, majstra strachu a napätia vždy, keď držím jeho knihu Havran alebo Jama a kyvadlo aby som napísal zopár riadkov o tomto človeku. Človeku, ktorý ovplyvnil mnoho spisovateľov, filmárov aj iných ľudí (ako napr. mňa) svojím géniom, svojim dielom.


Narodil sa 19. januára roku 1809 v Bostone. Matka Elizabeth rodená Arnoldová bola dobrá a chudobná herečka, otec David Poe jr. zasa zlý herec a alkoholik. Matka sa za tri týždne po pôrode vrátila na javisko, dva roky potom však zomrela v chudobe, opustená manželom. O malého Edgara sa starala pani Allanová, manželka bohatého podielnika vývoznej tabakovej spoločnosti z Richmondu. Allanovci nikdy chlapca oficiálne neadoptovali, dali mu však vzdelanie, ktoré by mu vlastní rodičia nikdy nemohli umožniť. 22. júna roku 1815 kvôli Allanovým záujmom celá rodina vypláva do Škótska a do Anglicka. Tam Edgar najskôr navštevoval internátnu školu v Londýne, ktorú viedla istá pani Dubourgová. Jej meno sa neskôr objavilo v poviedke Vraždy v ulici Morgue. Onedlho odišiel mladý Poe do školy v Stoke Newingtonu, kde podľa zachovaných záznamov vynikal vo francúzštine a latinčine. Okrem bežných predmetov sa učil aj tancovať. Budovu školy Poe veľmi podrobne opísal v poviedke William Wilson.
Roku 1820 sa Poe vrátil späť do Richmondu. Ďalej študoval francúzštinu a latinčinu. Pre svoj pochybný pôvod a nejasné spoločenské zaradenie neadoptovanej siroty sa nikdy nezžil s aristokratickými, kastovníckymi richmondskými spolužiakmi. Tak vznikol outsider. To isté sa opakovalo roku 1826, kedy Poe nastúpil na univerzitu v Charlottesville. Rotunda univerzity založenej Thomasom Jeffersonom pripomínala pantheon. Obklopený touto architektúrou hral Poe karty a namiesto Drydena, Congreva a Addisona čítal Byrona. Scény zo študentského života v už zmienenej poviedke William Wilson sa zakladajú na Poeových univerzitných skúsenostiach. Exotickou krajinu v poviedke Príbeh zo Skalnatých hôr odpozoroval Poe na svojich prechádzkach v okolí Charlottesvillu.
26. mája 1827 vstúpil Poe do armády Spojených štátov pod falošným menom E.A. Perry. Vojak Perry chodil po Sullivanovom ostrove, prezeral si trosky Fort Moultrie a čuchal k vonným myrtám, ktoré tam doposiaľ rastú. Podľa dohadov a domnienok chudobný vojak Perry na svojich prechádzkach sníval o veľkej hromade zlatých mincí. Tak vznikol Zlatý Chrobák. Toho istého roku vydal Poe anonymne zbierku básní Tamerlán a iné básne, čoskoro potom vyšla knižka Al Aaraaf, Tamerlán a menšie básne a po dočasnom zmierení s pánom Allanom vstúpil opäť do armády. Vo vojenskej akadémii vo West Pointe bolo kadetom zakázané prechovávať na izbe romány či básne, ktoré sa nevzťahovali k vojenskému štúdiu a tiež bolo zakázané hrať dámu, fajčiť a piť. Poe bol finančne zaistený svojím otčimom. Čoskoro sa mu však vojenská disciplína znepáčila. Úmyselne hrubo porušoval predpisy, v dôsledku čoho sa ocitol pred vojenským prokurátorom. Otčim doňho už nechcel investovať a tak sa z nádejného kadeta stal beznádejný civilista. Zbierka Básne od Edgara A. Poea je venovaná zboru kadetov Spojených štátov, ktorí prispeli na jej vydanie.
Od roku 1831 do roku 1835 žil Poe v Baltimore u svojej tety pani Clemmovej, ktorej trinásťročnú dcéru Virgíniu si vzal za manželku. Na vlastné oči videl obete cholery a jeho hrozné zážitky sa v náznaku objavili v poviedke Maska Červenej smrti a v básni Kráľ Mor. V týždenníku The Philadelphia Saturday Courier vychádza 14. januára 1832 prvá zo sedemdesiatich ôsmych poviedok.
Roku 1835 sa Poe vrátil do Richmondu, kde pomáhal nakladateľovi Whiteymu s vydávaním literárneho mesačníka The Southern Literary Messenger. Písal preňho poviedky a recenzie. Prekonával kritické predsudky, ktoré boli úplne bežné ešte dlho po jeho smrti. Poe v tejto dobe trpel ťažkými depresiami, pil, mal strach zo šialenstva a svojmu priateľovi spisovateľovi J. P. Kennedymu sa v dopise priznal, že hlboko pochybuje o zmysle svojej spisovateľskej práce. Jeho zamestnávateľ White sa mu v dopisoch vyhrážal, že ho okamžite prepustí, ak sa ešte raz opije. To, že Poe dokázal niekoľkonásobne zvýšiť počet predplatiteľov a postaviť časopis finančne na nohy, bolo zrejme vedľajšie. Poeov plat činil päť dolárov týždenne.
Podobná história sa opakovala za Poeovho redaktorovania v Burtonovom časopise The Gentlemen's Magazine (neskôr Graham's Magazine). Napriek tomu, že Poe v redakcii pracoval niekedy až pätnásť hodín denne, nezaisťoval mu jeho plat vždy živobytie, a tak si musel privyrábať. To všetko v dobe, kedy v Amerike ešte neexistovali profesionálni spisovatelia a chránené autorské právo, a tak bolo veľmi zbytočné podporovať domácich spisovateľov, ktorí sa väčšinou prízemne dožadovali honorára. Každý americký spisovateľ bol teda nakladateľovým pokorným žiadateľom. Známe nakladateľstvo Harper's nebolo ochotné Poeove poviedky a články vydať ani zadarmo. Poe strácal jedno redaktorské miesto za druhým. Márne sa snažil presadiť myšlienku hodnotného literárneho časopisu, ktorý by sa "povzniesol nad osobnú zaujatosť", predsudky a záujmy nátlakových skupín. Zatiaľ, čo sa Poeove dopisy z tej doby hemžili dolárovými ciframi, ktorými chcel presvedčiť nakladateľa o finančnej únosnosti a dokonca výhodnosti zamýšľaného časopisu, písal Poe ďalej poviedky a básně. 29. januára 1845 vyšiel v časopise Evening Mirror jeho Havran. Stal sa okamžite najpopulárnejšou básňou tej doby. Bola tiaž takmer hneď zaradená do školských čítaniek.
Vyčerpanému, pološialenému básnikovi zomrela roku 1847 žena, ktorú miloval a ktorá hlboko milovala jeho. Dodnes sa zachovala jednoduchá, ale láskyplná báseň, ktorú Virgínia napísala Poeovi na Valentína roku 1846. Prvý riadok začína na písmeno E, druhý na D, tretí na G, a tak ďalej. Až vznikol Edgar Allan Poe…
Dva roky sa ešte Poe lopotil po redakciách, živoril, usporadúval verejné prednášky o poézii, hrubo a zbytočne napádal svojich najlepších priateľov, takmer sa zasnúbil s dvoma ženami naraz, pil a chátral duševne i telesne. Okolnosti jeho smrti sú dodnes nevyjasnené. Isté je, že bol v stredu 3. októbra 1849 nájdený v bezvedomí na ulici v Baltimore a prevezený do nemocnice, kde 7. októbra zomrel. Pohreb sa konal na presbyteriánskom cintoríne v Baltimore zúčastnili sa ho štyria ľudia. Dvaja Poeovi vzdialení príbuzní, jeden bývalý spolužiak a dr. Snodgrass.
Neilson Poe, básnikov bratranec, objednal náhrobný kameň, ale nešťastnou náhodou sa kameň rozbil skôr, než mohol byť na hrob postavený.
Poeov život je opradený veľkým množstvom tajomstiev a mystifikácií, čiastočne si je za nich zodpovedný básnik sám, čiastočne jeden z jeho najväčších nepriateľov Rufus Wilmot Griswold, ktorý pod pseudonymom "Ludwig" stvoril nekrológ. Tak vznikol tajomný a zhýralý bohém Edgar Allan Poe.

Poézia Edgara Allana Poea
Poe svojou básnickou tvorbou dokumentoval vlastné literárnoteoretické náhľady. Tak, ako sa prepracúval ku svojej koncepcii poézie v teórii, zároveň upravoval a prerábal staršie básne. Jeho prvá básnická zbierka Tamerlán a iné básne ničím neupútala ani odborníkov, ani širšiu verejnosť. Zato v zbierke Al Aarafat, Tamerlán a menšie básne už prebleskoval Poeov básnický génius. Autor považoval za najlepšie dielo tejto zbierky báseň Romanca. Zbierka Básne svedčila o rýchlom vyzrievaní básnika a v úvode ku zbierke naznačovali I jeho literárnoteoretické schopnosti. Po tejto zbierke sa básnik na dlhé roky odmlčal, lebo próza a literárna kritika ho mohli skôr uživiť. Prešlo celých štrnásť rokov, kým vydal svoju poslednú a súčasne vrcholnú zbierku Havran a iné básne, ktorá predstavuje jadro jeho básnického odkazu.
Poeove prvé básne sú predovšetkým lyrické výpovede v štýle anglických romantických básnikov, neskoršie majú dramatickejšiu formu a pre ich štýl je charakteristické novátorstvo v oblasti rýmu, refrénu, metra a štruktúry strofy, s prvkami fantastiky, neveľmi používanej pred rokom 1840.
Poeove verše boli veľmi zvukomalebné, pre túto vlastnosť bol Poe ochotný obetovať aj ich obsah, zvukomalebnosťou nahrádza nedostatok básnických obrazov. Jeho básne poznajú predovšetkým dve, prípadne štyri hlavné témy: lásku a smrť, hrdosť a krásu.

Havran
Príbeh: Osamotený muž sa snaží zabudnúť na svoje utrpenie zo straty Lenory, číta "staré spisy v hrubých zväzkoch viazané". Zrazu začuje odo dvier klepot na dvere jeho komnaty. Otvára dvere a tam nie je nič, len tma. Do temnoty tíško zašepká „Lenora?“, dúfajúc, že privolá svoju stratenú lásku späť, ale jediné, čo počuje, je ozvena od skál, prinášajúc späť jeho slovo: „Lenora!“ S horiacim ohňom v duši sa muž vráti dnu a znovu počuje to klopanie na okenný rám. Keď otvorí okno, dnu vojde havran, vták zlého znamenia. Havran si sadne na bustu Pallas Atény (gréckej antickej bohyne múdrosti), ktorá je nad dverami.
Muž sa pýta havrana na jeho meno a havran prekvapujúco odpovedá: „Veru nie!“ Muž verí, že to nie je jeho meno, ale len slová, ktoré ho naučil jeho pán. Muž havrana privíta a bojí sa, že havran ráno odíde, tak ako odišla jeho nádej, ale havran odpovedá „Veru nie.“ Muž sa usmeje a pritiahne si kreslo, zaujalo ho, čo myslel havran svojím krákaním. Kreslo, kde dakedy sedela Lenora mu však prinesie späť bolestné spomienky. Muž, napriek tomu že vie o nepochopiteľnej havranovej reči, pýta sa ho. A keďže si uvedomuje, že havran vie povedať len to jedno slovné spojenie (v origináli je Veru nie iba jedno slovo- Nevermore), vie predpovedať havranove odpovede. „Nájdem raz pokoj duše?“ „Veru nie.“ „Stretneme sa s Lenorou v raji?“ „Veru nie.“ „Strať sa, choď preč od mojich dverí!“ „Veru nie.“ Nakoniec muž priznáva pravdu, uvedomujúc si, že pokračovanie v dialógu by bolo zbytočné. Jeho dušu privalil tieň. „Nevzchopí sa, veru nie.“

Symboly: V tejto básni využíva Poe zaujímavé symboly. Asi najbadateľnejším je sám havran. Keď sa Poe rozhodol pre opakovanie slova „Veru nie“, zistil, že bude zaujímavejšie, ak použije živé stvorenie, ktoré by to opakovalo. Tiež je dôležité vedieť, že odpovede na otázky sú už vopred známe, čo ilustruje utrpenie, ktorému sa vystavuje rozprávač. Najprv chcel Poe použiť v básni papagája, ale kvôli celkovému melancholickému tónu básne a symbolu havran -zlé znamenie, sa rozhodol, že pre pochmúrnu náladu v celej básni bude havran vhodnejší. (Viete si prestaviť verš: Papagáj škrieka: „Veru nie!“?)
Ďalším očividným symbolom je busta Atény. Prečo sa havran rozhodol sadnúť si práve tam? Dôvodom môže byť, pretože to vedie rozprávača k predstave, že vták neopakuje naučenú frázu, ale že rozpráva z vlastnej múdrosti. Ďalším dôvodom môže byť to, že podľa jednej z Poeových básní je Aténa samotná hlasom sveta.
Menej postrehnuteľným symbolom je použitie slova polnoc v prvej a slova December v druhej strofe básne. Rovnako ako december, tak aj Polnoc, symbolizujú koniec niečoho a nedočkavosť z príchodu niečoho nového.
Miestnosť, v ktorej je rozprávač umiestnený, je použitá na zobrazenie smútku muža a trápenia, ktoré cíti zo straty Lenory. Miestnosť je bohato zariadená a rozprávačovi pripomína jeho stratenú lásku, čo pomáha vytvoriť efekt krásy v básni. Búrka vonku poukazuje na izolovanie tohto muža, čo vytvára ostrý kontrast medzi pokojom v izbe a mohutnou búrkou za jej oknami.
A nakoniec slovné spojenie „Vyber zobák z môjho srdca…“ kombinované s „Veru nie.“ umožňuje rozprávačovi uvedomiť si, že by sa nemal snažiť nájsť pravdu v tom, čo sa predtým stalo.

Kompozícia: Podľa samotného Poea má byť báseň taká dlhá, aby sa dala prečítať na jedno posedenie, lebo iba vtedy môže v čitateľovi zanechať dokonalý zážitok. Toho sa držal aj pri Havranovi. Tiež povedal, že dĺžka básne by nemala veľmi presahovať limit sto riadkov, čo pri Havranovi tiež platí (je ich 108). Najzaujímavejším faktom je, že báseň je písaná "odzadu". Výsledok je známy hneď na začiatku, celý dej je vopred postavený, potom sieť rastie spätne z toho výsledku.
Pre Poea bolo veľmi dôležité, aby jeho báseň prijali tak kritici, ako aj široká verejnosť. Poe si vybral krásu ako tému básne a zároveň jednu z jej domén. Za najlepšie zobrazenie krásy považoval smútok. Zo všetkých melancholických tém si vybral tú, ktorá bude veľmi jasne pochopiteľná –smrť.
Poe postupne vedie rozprávačov dialóg s havranom až do vyvrcholenia, za ktoré sa považuje tretia strofa od konca, potom celý dej smeruje rýchle smerom nadol. V rozprávačovi to zanecháva dojem, že zisťovanie pravdy v havranových slovách nemá zmysel.

Próza Edgara Allana Poea
Poe sa považoval predovšetkým za básnika. Nič si neželal tak vrúcne, ako písať poéziu. Ak sa uchýlil k próze, nebolo to ani tak z vnútornej potreby, ako skôr z nutnosti získať existenčné prostriedky. Ale ako to už niekedy býva, z núdze sa stala cnosť. Ak môžeme konštatovať, že svetovú i americkú poéziu ovplyvnil, prózy sa to týka dvojnásobne. Veď Poe stojí pri zrode vedecko-fantastickej i detektívnej poviedky. Aj v prípade poviedky sa Poe snažil presne stanoviť jej dĺžku, dalo by a povedať, že to bolo podobné ako u jeho básne, čiže sa má dať na jedno posedenie prečítať. Jedným z jeho pravidiel bolo, že ak má byť poviedka krátka, musí sa odohrávať v pomerne obmedzenom priestore. Hrdinovia poviedky by sa tiež nemali veľmi vzďaľovať od centra udalostí deja. A napokon, všetky elementy zápletky musia byť podriadené celku, štruktúra poviedky musí mať jasnú logiku. Kým Poe písal poviedky, vždy mal na mysli rozuzlenie, z ktorého sa všetko rozvíjalo (písal odzadu).

Detektívne poviedky
Známe sú najmä Vražda na ulici Morgue, jej pokračovanie Záhada Marie Rogętovej a Odcudzený list. Vo všetkých vystupuje amatérsky detektív C. Auguste Dupin, ktorý útek od každodenných starostí kompenzuje úspešnou snahou vyriešiť zdanlivo nevysvetliteľné záhady. Dupin je bezpochyby autoprojekciou svojho tvorcu. Rovnako ako Edgar Allan Poe aj on je obdarený prísne logickým myslením a ohromnou predstavivosťou. Excentrický detektív má už u Poea nič nechápajúceho spoločníka. Už u Poea sa stretávame s jedným zo základných princípov modernej detektívky –s princípom zamknutej izby. Už u neho kombinačné schopnosti amatérskeho detektíva zosmiešňujú neschopnosť a obmedzenosť profesionálneho vyšetrovateľa a teda polície vôbec. Tiež už máme neprávom podozrievaného. Teda, je tu všetko, čo Poeovi nasledovníci hádam rozpracúvali a rozvíjali, ale najmä opakovali.

Hrôzostrašné poviedky
Najpočetnejšia skupina Poeových poviedok, ktorá akoby dokumentovala, že autor nepatril svojmu literárnemu prúdu, čiže romantizmu, ale prúdu označovanému ako gotický román. Zásadne opisoval duševné stavy človeka, ktorý sa dostal na pokraj šialenstva. Majstrovsky a aj s veľkou obľubou stvárňoval psychické rozpoloženie svojich hrdinov, ktorí sa ocitajú na hranici normálneho a abnormálneho, ba ju niekedy aj prekračujú, čím chcel naznačiť, že toto pomedzie je veľmi krehké… Hrôzostrašné námety najviac zodpovedali jeho mentálnemu založeniu, ale Poe ich využíval aj preto, lebo sa tešili najväčšej obľube u čitateľov. Po ich prečítaní sa čitateľa zmocní akási úzkosť a opantáva ho pochmúrna atmosféra sršiaca zo všetkých jeho poviedok tohto druhu. Medzi jeho najznámejšie hrôzostrašné poviedky patria Zostup do Maelströmu, Zánik domu Usherovského, Jama a kyvadlo, Maska červenej smrti a iné.

Vedecko-fantastické poviedky
Poe je predchodcom modernej SCI-FI. Tak ako všetci autori tohto žánru, aj Poe vášnivo lúštil kryptogramy a keď raz vyzval čitateľov, aby mu poslali nejaké na rozlúštenie, prišlo mu ich sto a všetkým prišiel na koreň, okrem jedného, o ktorom dokázal, že je neriešiteľný. Typickým príkladom vedecko-fantastickej poviedky je dielo Jedinečné dobrodružstvá istého Hansa Pfaalla, ale zárodky tohto žánru nájdeme aj v poviedke Von Kempelen a jeho objav a Príbeh zo skalnatých hôr.

Satirické poviedky
Svedčia o odvážnej náture spisovateľa, lebo odmietol priznať svoju porážku a radšej sa na svojej biede smial, než nad ňou nariekal.. Tieto poviedky literárna história veľmi nechcela brať na vedomie. Možno preto, lebo celkom nezapadajú do obrazu, čo si vytvorila o živote a diele amerického klasika. K tomuto druhu radíme prózy: Ty si to bol!, Na slovíčko s múmiou, Muž, ktorý sa rozpadol, O klamaní ako exaktnej vede a iné.

Poe tiež písal krátke opisné príbehy pripomínajúce eseje.


Na ukážku jedna z najlepších básní všetkých čias v originále aj v preklade od Vladimíra Roya. I keď táto báseň sa nedá preložiť (isto uznajú tí čo vedia po anglicky), aj tak si myslím, že je toto práve najlepší preklad jeho básne spomedzi slovenských i českých autorov.




THE RAVEN

Once upon a midnight dreary, while I pondered, weak and weary,
Over many a quaint and curious volume of forgotten lore -
While I nodded, nearly napping, suddenly there came a taping,
As of some one gently rapping, rapping at my chamber door.
“Tis some visiter,’ I muttered, ‘tapping at my chamber door -
Only this and nothing more.’

Ah, distinctly I remember it was in the bleak December;
And each separate dying ember wrought its ghost upon the floor.
Eagerly I wished the morrow; - vainly I had sought to borrow
From my books surcease of sorrow – sorrow for the lost Lenore -
For the rare and radiant maiden whom the angels name Lenore -
Nameless here for evermore.

And the silken, sad, uncertain rustling of each purple curtain
Thrilled me – filled me with fantastic terrors never felt before;
So that now, to still the beating of my heart, I stood repeating
“Tis some visiter entreating entrance at my chamber door -
Some late visiter entreating entrance at my chamber door; -
This it is and nothing more.’

Presently my soul grew stronger; hesitating then no longer,
‘Sir,’ said I, ‘or Madam, truly your forgiveness I implore ;
But the fact is I was napping, and so gently you came rapping,
And so faintly you came tapping, tapping at my chamber door,
That I scarce was sure I heard you’– here I opened wide the door ; -
Darkness there and nothing more.

Deep into that darkness peering, long I stood there wondering, fearing.
Doubting, dreaming dreams no mortal ever dared to dream before ;
But the silence was unbroken, and the stillness gave no token,
And the only word there spoken was the whispered word, ‘Lenore!’
This I whispered, and an echo murmured back the word ‘Lenore!’
Merely this and nothing more.

Back into the chamber turning, all my soul within me burning,
Soon again I heard a tapping somewhat louder than before
‘Surely,’said I, ‘surely that is something at my window lattice;
Let me see, then, what thereat is, and this mystery explore –
Let my heart be still a moment and this mystery explore; -
‘Tis the wind and nothing more!’

Open here I flung the shutter, when, with many a flirt and flutter
In there stepped a stately Raven of the saintly days of yore.
Not the least obeisance made he; not a minute stopped or stayed he;
But, with mien of lord or lady, perched above my chamber door –
Perched upon a bust of Pallas just above my chamber door –
Perched, and sat, and nothing more.

Then this ebony bird beguiling my sad fancy into smiling,
By the grave and stern decorum of the countenance it wore,
‘Though thy crest be shorn and shaven, thou, I said, art sure no craven,
Ghastly grim and ancient Raven wandering from the Nightly shore –
Tell me what thy lordly name is on the Night’s Plutonian shore! –
Quoth the Raven, ‘Nevermore.’

Much I marveled this ungainly fowl to hear discourse so plainly,
Though its answer little meaning – little relevancy bore;
For we cannot help agreeing that no living human being
Ever yet was blessed with seeing bird above his chamber door –
Bird or beast upon the sculptured bust above his chamber door,
With such name as ‘Nevermore.’

But the Raven, sitting lonely on the placid bust, spoke only
That one word, as if his soul in that one word he did outpour.
Nothing farther then he uttered – not a feather then he fluttered –
Till I scarcely more than muttered ‘Other friends have flown before –
On the morrow he will leave me, as my hopes have flown before.’
Then the bird said ‘Nevermore.’

Startled at the stillness broken by reply so aptly spoken,
‘Doubtless, ‘said I, ‘what it utters is its only stock and store
Caught from some unhappy master whom unmerciful Disaster
Followed fast and followed faster till his songs one burden bore –
Till the dirges of his Hope that melancholy burden bore
Of “Never – nevermore.”’

But the Raven still beguiling all my fancy into smiling,
Straight I wheeled a cushioned seat in front of bird, and bust and door;
Then, upon the velvet sinking, I betook myself to linking
Fancy unto fancy, thinking what this ominous bird of yore –
What this grim, ungainly, ghastly, gaunt, and ominous bird of yore
Meant in croaking ‘Nevermore.’

This I sat engaged in guessing, but no syllable expressing
To the fowl whose fiery eyes now burned into my bossom’s core;
This and more I sat divining, with my head at ease reclining
On the cushion’s velvet lining that the lamp-light gloated o’er,
But whose velvet violet lining with the lamp-light gloating o’er,
She shall press, ah, nevermore!

Then, methought, the air grew denser, perfumed from an unseen censer
Swung by Seraphim whose foot-falls tinkled on the tufted floor.
‘Wretch, ‘I cried, ‘thy God hath lent thee-by these angels he hath sent thee
Respite – respite and nepenthe from thy memories of Lenore;
Quaff, oh quaff this kind nepenthe and forget this lost Lenore!’
Quoth the Raven ‘Nevermore.’

‘Prophet!’ said I, ‘thing of evil! Prophet still, if bird or devil! –
Whether Tempter sent, or whether tempest tossed thee here ashore,
Desolate yet all undaunted, on this desert land enchanted –
On this home by Horror haunted – tell me truly, I implore –
Is there – is there balm in Gilead? – tell me – tell me, I implore!’
Quoth the Raven ‘Nevermore!’

‘Prophet!’ said I, ‘thing of evil! – prophet still, if bird or devil!
By that Heaven that bends above us – by that God we both adore –
Tell this soul with sorrow laden if, within the distant Aidenn,
It shall clasp a sainted maiden whom the angels name Lenore –
Clasp a rare and radiant maiden whom the angels name Lenore.’
Quoth the Raven ‘Nevermore.’

‘Be that word our sign of parting, bird or fiend!’ I shrieked, upstarting –
‘Get thee back into the tempest and the Night’s Plutonian shore!
Leave no black plume as a token of that lie thy soul hath spoken!
Leave my loneliness unbroken! – quit the bust above my door!
Take thy beak from out my heart, and take thy form from off my door!’
Quoth the Raven ‘Nevermore.’

And the Raven, never flitting, still is sitting, still is sitting
On the pallid bust of Pallas just above my chamber door;
And his eyes have all the seeming of a demon’s that is dreaming,
And the lamp-light o’er him streaming throws his shadow on the floor;
And my soul from out that shadow that lies floating on the floor
Shall be lifted – nevermore!


Original version of The Raven Written by Edgar Allan Poe in 1845.


Havran

Už polnočné zlietli tône, myseľ v ťažkej dume tonie,
hlavu kloním ponad listy dávnych spisov starých vier,
sen už temer sadnul v riase, v príšer plnom nočnom čase,
zrazu šuchot, klepot, v hlase čudnom znie od mojich dvier.
„Pozdný hosť, snáď – myslím stajme – tápe hen u mojich dvier.“
Toľko len a nič viac, ver.

December bol práve chmúrny, čarodejne divo-búrny,
uhoľ z krbu odblesk chmúrny vrhal vôkol v tôni zbor.
Túžil som za rána svitom, za srdcom od mieru sýtom,
nie od smútku, bôľu spitom, myseľ dvíhal k raju hor,
kde „Lenorou“ mŕtvu milú menuje anjelov chór;
v kruhu hviezdnom žiadon spor!

Tu zhyb kortyny sa zvlní, steskom, žasom dušu plní,
Zvlní, plní hodváb šumný srdce desom, ako mor,
divo, divšie srdce búši, duša temnú sudbu tuší.
„Pozdný hosť snáď – tíšim strachy – tápe hen u mojich dvier,
iste, iste hosť to pozdný vstúpiť chce do mojich dvier,
toľko len a nič viac, ver.“

Vzmužím dušu, zvládam žasy, nebude v tom hrúzy asi:
„Pán či pani – diem – odpusťte, myseľ pomýlila smer,
v snách som trímal dušu dumne a predo mnou zväzky umné,
vy, ach, siahali ste jemne po závore mojich dvier,
neslyšal som temer šumu“... vtom otvorím závor dvier;
vonku tma a nič viac, ver.

V husté temno prel som zraky, čakal divy a zázraky,
trpiac, v pochýb hnal sa spory, v snoch som strácal duše mier,
ale ticho vládlo kolom, chyžou, vôkol domom – dvorom,
slovo „Lenora!“ len znelo, ako vlna vzdušných hier,
ja ho šeptnul, šuchlo echom, ani vlna vzdušných hier,
Toľko len a nič viac, ver.

Tu keď v chyžu kročím zasi, v duši planie vatra kási,
znova čujem, dakto šmátra o dač živšie, ako driev.
„Iste – rečiem – u obloka niečo tápe dovysoka,
nechže zlietne beľmo z oka, strhne závoj z šerých vier,
na kmit stíš sa srdce, závoj odhrniem hneď šerých vier;
van to vetra, nič viac, ver.“

Zrazu oblok otvorí sa a velebne vovalí sa
havran zrutný, ruchom, šumom, sťa keď búrkou stená bor,
tužibuď a bleskorýchle, povedome, nebárs stíchle,
usadí sa pánskym kynom ponad čelo mojich dvier,
a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier,
sadne si, a nič viac, ver.

Zasmial som sa, zhora-zdola keď som skúmal čierne stvora,
keď som zbadal vážnosť veľkú načechraných bŕk a pier.
- Bárs si búrkou okmásaný, smelýs’, bárs aj nie si zvaný,
Tvore bludných duchov druhu, ošarpaný ani ker,
Riekni, jak ťa zvú tam dolu, podsvetia kde králi mier?
Havran rečie: „Nikdy ver.“

Zázrak kýsi, vraví divne, vtákom je, preds’ vraví plynne,
v slove síce zmyslu málo podľa mysle jasných mier,
ale čudno, hosť ten čierny vraví i bez ľudskej perny,
a do chyže vteperí sa, sadne ponad temä dvier,
vták či tvor to beštiálny, sadne ponad sochu dvier,
menuje sa: „Nikdy ver.“


A na soche havran v tichu sedí, nevydá ani dychu,
jedno slovo riekol len, sťa v ňom by duch vrel túh a vier,
ani hlasu viac, ni šuchu nečuť, ani chvenie ruchu
nezaletí k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i táto zber,
nádej zhynula už veľa, sťa blesk rána z pávích pier,
letúň riekne: „Nikdy ver.“

Odpoveď tá striasla duchom – príšer kási v slove suchom.
„Iste – dumám – bájou čírou je, čo žvatle táto zver,
majstra jeho sudba krutá, v putá beznádejne skutá,
stíhala na stezkách bludných – olúpila duše mier,
on ho zučil v zvukoch nudných koktať vlastnej biedy žer,
tajným slovom: „Nikdy ver.“

Zasmial som sa, zhora-zdola keď som skúmal čierne stvora,
kreslo mäkké potisol som voči soche mojich dvier,
klesol tam na baršún, snami, prepodivnými dumami;
chtiac rozuzliť zdania, mamy – ominóznych slov a sfér –
ký v nich obsah, čože chechtá hrozne chudý, starý zver,
kváčuc: „Nikdy, nikdy ver.“

Onemel som v mysli zmesi, blúdiac v šírke-diaľke kdesi,
kým on ohňom očú žravých, sťaby upír-netopier,
vŕtal v hruď; ja sklonil hlavu na baršúna riasu smavú,
na nej lúče lampy mávu, v zhyboch hrá si tieňov šer.
Ona tiež raz divom zrela chyže fialkovú šer,
nevzhliadne viac nikdy ver.

Tu kadidiel nevídaných tymian sála, neslýchaných
zvukov zvonia zvonky zvučne z serafínskych božských hier.
„Čuj, to anjelov sú zbory, Boh ich zoslal, aby chorý,
komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier!
Rozpomienku na Lenoru bôľnu zhladil jeho mier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“

„Veštcu! riekni, duchu zlosti! – a či vtáku nemilosti! –
posle sudby, hoc orkánom vyrvaný hneď z pekla dier,
musím tedy strádať? kdesi večne šliapať pusté lesy,
hrúzy kúzla, samôt desy skúšať v stáne čiernych vier?
Nieto lieku v Gileade pre mňa? – riekni – zhyniem ver!“
Havran rečie: „Nikdy ver!“

„Veštcu! riekni – duchu zlosti! – a či vtáku nemilosti!
Pre Boha a nebies slávu, prosím, taje pootvor –
srdcu stiesnenému riekni, tam kde chvie sa Eden pekný,
môž’ tam k hrudi milú, riekni, privinúť, kde svätých zbor –
už Lenorou menuje i jasných duchov spevný chór?
„Nikdy“ – v odveť havran-tvor.

„Ta sa v besy búrok zase, vtáku-diablu, v pozdnom čase –
skríknem hrúzou – k brehom Noci Večnej, strašnej, ta sa ber!
Čo si vravel, klam je púhy. – Samota cieľ mojej túhy!
Vyrvi z hrudi klov svoj suchý, nechcem vidieť tvojich pier!
Ni páperia nenechaj tu, zmizni z sochy mojich dvier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“

Havran nepohne sa ani, žhavým okom na mňa gáni –
z Palladinej bielej sochy, sponad čela mojich dvier,
zraky ani démon snivý, koldúň sťa, čo vidí divy,
nad ním pablesk lampy živý jeho tôňu vrhá z dvier,
a môj duch viac nesprostí sa nikdy tône jeho pier, nikdy, nikdy – nikdy ver!

Z originálu
Preložil Vladimír Roy (Bojište pri Piave, apríl 1918)

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu