Sedím tu tak za pc a žalostne pozerám na hodinky ako mi minúta za minútou uteká a ja viem že by som sa mala ísť ešte učiť.Ale stále tu len sedím a dúfam.Dúfam, že mi zasvieti žltá obáločka od teba.Že mi povieš že ma máš rád.a chceš byť so mnou.a že to že si ma nechal bola chyba.
Sedím, čakám a dúfam.Na zázrak ktorý nikdy nepríde...
Nie je to fér.Chcem kričať!!Veď aj ja mám právo na svoj kúsok šťastia...
Sedím tu.a čakám na niečo čo asi nikdy nepríde.
Ale ja nechcem už viac hľadieť do prázdna, čakať a dúfať.
Ale, čo ak prídeš.Možno nie dnes, ale čo ak zajtra ráno?alebo večer?alebo budeš na ma čakať po škole?ale keď to nebudem čakať?proste čo ak..??veď možno...Som ale asi moc hlúpa aby som pochopila že tak to predsa nie je....
Prosím?nájsť si niekoho iného?Nie ďakujem.Aj tak si len viacej ublížim a ešte aj tomu druhému...
Nie, ja si tu budem pekne sedieť....ešte chvíločku.A potom si utriem slzičky z tváre.Kliknem na biely krížik v červenom políčku, ktoré je umiestnené v pravom hornom rohu obrazovky.vymažem všetko to, čo bolo.aj keď tam v tom smetnom koši mojej duše t všetko zostabne.potom vytiahnem úsmev z krabičky,nasadím si ho a vykročím pravou nohou.Aby som znovu našla niekoho, kto mi zase aj tak ublíži..
prekrásne napísané..heh,jak som to čítala presne som videla seba..vravím si,že chcem zabudnúť, že neňho nechcem myslieť..ale predsa sa každý deň prihlásim a skontrollujem ICQ..s dúfaním, že tam od neho nájdem správu..ale nestane sa to..
"aby som znovu našla niekoho, kto mi zase aj tak ublíži.." --> toto je kruté...ale pravda je krutá.. a toto pravda je..je to svinstvo šecko..
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.