Zadívala som sa naň. Na červenej nitke boli navlečené sklenené guľôčky. Nikdy som sa naň nejak špeciálne nesústredila. Dala som si ho na ruku a kráčala ďalej po ulici. Nepriklada som mu špeciálnu dôležitosť. Uhladená blondína však chcela o tomto sklenenom darčeku vedieť viac.
,,Daroval ti ho niekto s rodičov? No tak vidíš, že im na tebe záleží. “ Kútiky úst mi ťahalo do úškľabku ale udržala som vážnu tvár. Náramok som si stiahla z ruky a prezerala si ho. Tá úradníčka si však myslela, že sa dostala na koňa a pokračovala.
,, Je to spomienka na nejaké spoločné chvíle však?”
,,Ja vám ho darujem.” Natiahla som k nej ruku s náramkom.
,,To nemôžem prijať” začala sa brániť.
Celá situácia bola komická a tak som viac nevydržala hrať toto divadielko a vyšla s pravdou von.
,,Dostala som ho od bezdomovca. Chcel sa mi odvďačiť za bagetu. “ hodený náramok cinkol o sklenený stôl.
Blondínka si niečo zapísala do svojich papierov.
,,To naozaj spolu nemôžeme komunikovať normálne? Rozvod sa blíži. Musíš si vybrať s kým chceš ostať.”
S kým chcem ostať. No s kým? S vorkoholickou matkou alebo so štyridsiatnikom v kríze stredného veku? To sú mi teda možnosti, byť s niekým koho nezaujímate pokiaľ nie ste papier počmáraný číslami alebo s muzikantom ktorý chvíľu brnká po gitare a chvíľu po neplnoletej čupke.
Pozerala som sa na to už naozaj zo všetkých možných uhlov. Najčastejšie sa však pozerám na vec z uhlu finančného. O nejakej rodičovskej láske sa totiž nemôžeme ani baviť. Tak teda matka má peňazí dosť ale nerada sa o ne delí. Raz som si chcela kúpiť značkové tenisky a vysmiala ma. Vraj načo decko potrebuje také drahé veci. Hlavne, že ona má plné skrine Bucciho a Pitona. Logicky, tam sa ku korytu nedostanem. Čo sa týka fotra, mohlo by sa zdať, že je pri prachoch keď už teda má tú kapelu a hrajú dosť veľa koncertov. Lenže ich kapela je asi taká slávna ako Dušan Horváth v hokeji. Poznáte Dušana Horvátha? No tak vidíte.
,,Nechcem žiť ani s jedným.” Vyriekla som ortieľ, oprela sa a rezignovane zavrela oči.
,,V poriadku. Skúsime to inak. S kým si bola naposledy? Čo ste robili?”
Nemusela som odpoveď na túto otázku loviť hlboko v pamäti. Bolo to pred dvoma týždňami. Otec sa vrátil z nejakej šnúry. Je to neuveriteľné ale skutočne ma jeho príchod potešil. Po byte sa rozľahol jeho parfém a pri dverách bola opretá gitara. Z pliec si zložil ruksak a ja som mu ho nadšene odniesla do kuchyne. Najradšej by som s ním šla až niekam do Narnie, aby ho nenašiel. Aby ho musel dlho hľadať a nemohol tak skoro zasa odísť. Počula som otca z chodby vykríknuť ,,Zlatko tu som.” Zdalo sa mi to smiešne. Veď som predsa dobre vedela kde je. Náš byt zas nie je až tak veľký. Vybehla som k nemu na chodbu. Moja radosť z jeho príchodu v sekunde opadla. Dostala som poriadnu facku, podľa bolesti niekde hlboko v mojom vnútri súdim, že to bola facka minimálne od slona. Vo dverách sa za nim objavila mladá šťanda a pobozkala ho. Ten hajzel si bez hanby doviedol do nášho bytu nejakú ženskú. V sekunde som schmatla svoju bundu a vybehla z bytu preč. Ten človek bez chrbtovej kosti za mnou ešte niečo kričal. Vraj, že sa správam ako decko. Doboha veď ja som ešte decko! Preto tu teraz sedím s touto rašpľou a snažíme sa zistiť u koho si odsedím trest kým dovŕšim plnoletosť.
,,Už si nepamätám.” Radšej som zaklamala ako sa hanbiť za nadržaného fotra.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
gorgor
10. 5.mája 2016 21:13
Nóóó... dobré počítaníčko. Je to dobré, sem-tam gramatická chyba, ja viem, "zmysel" je dôležitejší. Ale máš akýsi talent dobrej gradácie. "O nejakej rodičovskej láske sa totiž nemôžeme ani baviť." - pubertálna veta, nejde mi dokopy s inak inteligentným textom. Máš talent na vyjadrenie pocitov, to málokto dokáže. Musíš prežiť ešte tak 20 rokov, aby to bolo podložené aj skúsenosťou.
3
Napíš svoj komentár