Nemáš právo odsúdiť samovraha ,lebo si nepoznal jeho muky
Sylva
Psychológovia. Čo tí o mne môžu vedieť? Z akej múdrej knihy vyčítali moju diagnózu? A vôbec ,v ktorej múdrej knihe sa píše o mojej duši? A o mojich dôvodoch na spáchanie samovraždy? Rada by som si ju kúpila. Istotne ma ani teraz moja psychologička nepočúva a rozmýšľa nad tým, či ju manžel po dvadsiatich rokoch manželstva naozaj podvádza. Koho by aj trápili tie moje problémy? Nemala by som skôr ja vypočuť ju? Z jaziev na rukách mi môžete vyčítať môj nesúhlas so životom na tejto Zemi. Z jej uplakaných očí možno čítať to isté. Ibaže ona sa to nerozhodla riešiť tak radikálne ako ja. Skončilo to len pri slzách. Na viac sa nezmohla. Zrejme ju na tomto svete ešte niečo drží. Niečo, čo ja nemám. Táto žena mi má pomôcť? To nemyslí vážne. ,,Prečo si ticho?“ prerušila ticho vysoká štíhla žena s prísnym, no nešťastným pohľadom. ,,Nie je si čo povedať,“ bočila som pohľadom. Naozaj nebolo o čom. Aj tak by ma nebola počúvala. ,,Ale ja som tu na to ,aby som ti pomohla.“ Sama neverila tomu, čo vravela. ,,Najprv pomôžte sebe, aby sme sa za pár dní nestretli na urgente!“ bránila som sa. Už som vychádzala z dverí ,keď sa mi do nich postavila. ,,Niekedy nadpriemerná inteligencia nie je na úžitok.“Stačilo! Vybehla som na chodbu. Tam sa mi už dýchalo ľahšie. Nebol tam ten apatický vzduch ordinácie. Každý môj krok sprevádzala nejaká myšlienka. Psychologička mala pravdu. Aspoň v niečom. Chcela by som na chvíľu zastaviť svoj mozog. Chvíľu nemyslieť. Veď o to som sa aj pokúsila. Už dávnejšie za dverami mojej izby. Žiaľ, nepomohlo to. Práve naopak. Môj rozum sa rozbehol ešte rýchlejšie a počítal. Prepočítaval mililitre krvi, ktoré zo mňa vytekali. Rátal sekundy do otvorenia dverí na mojej izbe. Predstavovala som si zničenú tvár matky. Nesplnilo sa. Moje už vopred naplánované divadlo pre matku zlyhalo. Našla ma len naša slúžka. Kiežby ma radšej nenašla. Nemusela by som viac myslieť. Teraz však musím. Hľadám zmysel svojej biednej existencie, no nič nenachádzam. Azda len žiletky skryté predo mnou v najposlednejšej skrinke v kúpeľni. Moja izba je asi jediným bezpečným miestom na tomto svete. Upravila som si ju podľa seba. Neostalo tam toho veľa. Okrem postele, písacieho stola, stoličky a háld kníh tu už nie je nič. Bolo tu zrkadlo, pred ktorým som trávila hodiny pozorovaním sa. Nedávno som ho však rozbila. Zrkadlo je klamár prezlečený za priateľa. V skutočnosti však ukazuje len polovicu vás. Tá druhá, zvaná duša, ostáva nezobrazená. A keď ju už nedokáže zobraziť zrkadlo, tak nejaký psychológ sotva.
Už pekná tvár je nemé odporúčanie
Syrus
Dnes je jeden z ďalších dní, keď stále rovnako znechutená svetom odchádzam od tej nevyrovnanej osoby-psychologičky. Zas mi nepomohla. Čo som čakala? Že mi konečne dá dôvod, prečo žiť? To by som bola naivná! Opäť som dostala len recept na lieky s nevysloviteľným názvom. Cestu z ambulancie do lekárne poznám už aj poslepiačky. Pacienti sediaci na lavičkách popri stenách sa každým dňom menia, jedno však ostáva na všetkých rovnaké. Všetci si ma vždy obzerajú. Možno si tak krátia dlhú chvíľu v čakárni a možno mám na čele napísané ´samovrah´ a oni čakajú, z ktorého vrecka vytiahnem nôž. ,,Hej? Nevieš kde je lekáreň?“ prihovoril sa ku mne chalan so svetlohnedými vlasmi, hnedými očami a trochu špicatou bradou. Práve vyšiel z nejakej ambulancie. Omnoho viac ma však zaujala energia, ktorá z neho vyžarovala a tiež neskrývateľná chuť žiť. Tak tento chalan má určite všetko, čo chce a hlavne dokonalý život. ,,Na druhom poschodí.Vlastne tam práve idem.Ak chceš,poď so mnou.“ vyjachtala som. Ani si nepamätám, kedy naposledy som sa rozprávala s niekým iným ako bola psychologička, či moja slúžka. ,,Výborne.Vďaka!“dobehol ma a venoval mi široký úsmev. Došli sme mlčky až k výťahu. ,,Takže,čo robí taká pekná baba na takom hnusnom mieste ako je nemocnica?“ zalichotil mi. Samozrejme, že som to nemohla brať vážne, pretože moje mastné čierne vlasy stiahnuté do vrkoča a bledá tvár, hovorili niečo iné. Nemali nič spoločné s peknou babou,na ktorú sa tento hnedooký fešák pýtal. ,,Som psychopatka.“ povedala som priamo. Konečne som nastúpila do výťahu a stisla dvojku.Aj on vošiel dnu a smial sa . ,,Keby tu bol každý o kom si myslím,že je blázon,nemocnica by praskala vo švíkoch.“ ,,Ty mi nerozumieš.Ja som sa pokúsila o samovraždu!“Zdrevenel. Úsmev mu zmizol z tváre. Prisahala by som ,že som mu v očiach videla výkrik:ZASTAVTE VÝŤAH! Tak predsa bol taký ako ostatní.Hneď ma odsúdil.,,Nevážiš si svoj život?“s kamennou tvárou sa pokúsil pokračovať v konverzácii.Nie,nevážim,ale čo on o tom môže vedieť?Teraz je už skoro na jednej lodi s mojou psychologičkou.,,Jeden múdry človek raz povedal,že nemôžeš súdiť samovraha pokiaľ si nepoznal jeho muky.“diplomaticky som sa vyhla odpovedi.Opäť sa usmial. Potešilo ma to aj napriek faktu,že to bolo len zo slušnosti a súcitu.Zrejme má dobrú rodinu,ktorá ho naučila vážiť si človeka a samotný život.Ktovie,azda by to naučili aj mňa,keby tu ešte bol môj otec.Lenže toho tiež nikto nenaučil vážiť si to čo má a preto odišiel.Neviem s kým ani prečo.Matka v ten deň rozbila všetok porcelán čo sme doma mali.A teraz si svoje zlomené ego lieči cestovaním po svete.Beriem si príklad a tiež sa snažím ujsť z tohto hnusného sveta.Okolo mňa už nie je nik, kto by sa so mnou pri mojom odchode rozlúčil.Nie je nik,kto by mi vytrhol z rúk moju letenku-žiletku.Prvý odlet som zmeškala,najbližší však pôjde už čoskoro.Môj odlet na iný,lepší, svet.Kde konečne nebudem sama.Jediný,kto si všimne,že som odišla bude slúžka,pretože je za to platená.Výťah zastal a my sme vystúpili. ,,Poď!“potiahla som ho nesmelo za rukáv.Bolo počuť jeho bezstarostné vykračovanie. Nasledoval ma.Nebolo potrebné sa obzerať.Otvorila som mu dvere do lekárni ,,Tak tu ju máš.Zatiaľ sa maj!“ Zabuchla som za sebou a utekala k výťahu.Dnes si lieky nevyberiem.Nechcem si pred ním vyberať lieky na upokojenie.Aj tak mi nepomáhajú.Zišla som dole výťahom a opustila budovu nemocnice.Slnko poriadne pálilo,na to že bol máj, a zohrievalo moju už svetlú pokožku.,,Počkaj!“zakričal niekto za mnou.Bol to on.Stál predomnou a ťažko dýchal. ,,Čo je?Bežal si maratón?“musela som sa zasmiať. ,,Bežal.....bežal som dole schodmi....za tebou.“koktal medzi plytkými nádychmi.,,Prečo?“zneistela som.Tento milý chalan bežal za mnou?Prečo?Vari sa mu moja samovražedná nátura až tak zapáčila?,,Vypadol ti recept.“Podával mi zdrap papiera.,,Aha.“sčervenala som.Určite si pozrel recept a podľa podpisu doktora zistil,že ide o psychologičku.Tak už to má čierne na bielom.,,Prečo si si nebola vybrať lieky?“Dýchal pravidelne.Nepoviem mu,že som sa hanbila vybrať pred ním lieky na upokojenie!,,Ponáhľam sa“zaklamala som.Zasmial sa a rukou si prečesal vlasy.,,Ešte stále sa ponáhľaš?“,,Vlastne áno.“pozrela som na hodinky.Veď keď už hrám divadlo,tak nech to stojí za to.,,Takže nemáš čas na kávu,čo?“vystrúhal grimasu.Bol naozaj pekný.Skoro ako model.Na chvíľu som oľutovala, že som dnes ráno nevenovala čas make-upu .,,Na kávu čas nemám,ale na zmrzlinu si ho dokážem nájsť.“usmiala som sa a prikročila k nemu o krok bližšie.,,Tak kam?“poobzeral sa.,,Neviem,veď ma.“ K zmrzline to bolo len kúsok a keď sme si konečne sadli na lavičku v parku,zistila som,že ešte stále neviem ako sa volá.,,To že si pekný,to som si už stihla všimnúť,ale zaujímalo by ma aj tvoje meno.“Buchol si po čele a rozosmial sa.,,Ja hlupák!Som Lukáš a neuveriteľne ma teší Ema.“natiahol ku mne svoju pravú ruku a ja som mu ňou potriasla.,,Odkiaľ vieš moje meno?“,,Recept.“poklepal si pravým ukazovákom po čele.,,Nie si ty náhodou.....“začala som,no Lukáš myšlienku dokončil namiesto mňa.,,Bond,James Bond.“Rozosmiala som sa.Tento chalan na mňa pôsobil lepšie ako akékoľvek lieky.Všetky moje pochmúrne myšlienky sa vyparili.,,No výborne.“lízala som svoju zmrzlinu.,,Si pekná keď sa usmievaš.“zalichotil mi.Takéto vety som často nepočúvala.Hladili ma na duši.,,Povedz mi niečo o sebe.“nadhodila som novú tému.,,Ale,ja som úplne nudný človek.“Mávol rukou.,,No to iste.Rozprávaj!“donútila som ho.
Naozajstné najživelnejšie lásky sú vždy neočakávané
Maurois
A od toho stretnutia sme sa stretávali každý deň.Rozprával mi o svojej rodine a priateľoch.O svojich zážitkoch s rodinou.O takých,ktoré som ja nikdy nemala.Prestala som navštevovať psychologičku.Nebolo viac treba.Každú moju pochmúrnu myšlienku rozohnal Lukášov úsmev.Zrazu som nebola sama.Dni sa mi už nezlievali do jedného a konečne som videla slnko na mojej večne zamračenej oblohe.Časom ma zoznámil so svojou rodinou a dokonca ma donútil športovať.Na narodeniny mi kúpil kolieskové korčule a ja som si ich tak zamilovala,že som ich nechcela vyzuť ani keď som šla spať.Ukázal mi tie najkrajšie aspekty života a naučil ma smiať sa.Poznala som ho veľmi dobre,no aj tak mal trinástu komnatu.Trinástu komnatu,ktorú som pred pár dňami otvorila.
Všetky zamlčané pravdy sa stávajú jedovatými
Nietzsche
Záchranca môjho života umiera.Irónia.Človek,ktorý ma naučil žiť a vážiť si život má pred sebou nevedno koľko dní.Nepoznám ani názov jeho choroby,pretože mi to odmietol povedať.Vraj si nerád priznáva svoju diagnózu.Ako mu teda môžem pomôcť,keď ani poriadne neviem čo mu je?Predstava,že stratím svoje dlho hľadané šťastie ma trápila.Neviem či som sa viac hnevala na Lukáša,za to,že mi zatajil čo s ním je,alebo na pána osudu,ktorý sa so mnou tak veľmi zahrával.Z časti som to brala aj ako trest za to,že som si nevedela ceniť život.Teraz už poznám jeho cenu,len neviem prečo ma osud trestá prostredníctvom milovanej osoby.Veď Lukáš nemôže za to,že som si niekedy siahla na život!
Potrebovala som sa o tom s niekým pozhovárať a jediný,kto bol ochotný ma ako tak počúvať,okrem Lukáša,bola moja psychologička.S malou dušičkou som ju navštívila a viditeľne bola prekvapená,keď ma uvidela vo dverách.,,Vyzeráš dobre.Zmenila si psychológa?“ukázala na kreslo oproti nej,aby som si sadla.,,V podstate áno,ibaže on teraz zomiera.“s prázdnym pohľadom som si sadla.,,Myslím,že nerozumiem.“podoprela si hlavu rukou a zaujato ma sledovala.Hĺadala náznak samovražedných sklonov.Žiaden nájsť nemohla.Ja som už mala chuť žiť.,,Lukáš,môj priateľ,naučil ma vážiť si svoj život a teraz zomiera on.Má nejakú chorobu.Netuším akú.“rozplakala som sa.Chcela som si zachovať kamennú tvár,ale nešlo to.V psychologičkiných očiach bolo vidno ľútosť.Ona si svoj život už usporiadala,keďže sa pred tým než som si pred ňou vyliala srdce usmievala.,,To sa mi nechce veriť.“nahlas uvažovala.Bolesť,ktorá mi spaľovala srdce bola neznesiteľná.Nahlas som vzlykala.,,Ema mrzí ma čo sa ti stalo.Mrzí ma,že som ti nedokázala pomôcť.Ak chceš,poznám skoro všetkých doktorov,len mi povedz,čo Lukášovi je a ja mu vybavím toho najlepšieho doktora.“ponúkla sa.Kľakla si predomňa a hladila ma po vlasoch.,,Je to zbytočné.Nepovie mi čo mu je.Vraj som trpela dosť.“pozrela som jej do očí.Zúfalstvo,ktoré ma pohlcovalo by sa dalo vážiť na kilá.Nemohla som nič robiť a bezmocnosť ma pomaly zabíjala.
Po niečom túžiť,to je už dôvod žiť
Vrchlický
Uplynul rok a skoro vôbec nič sa nezmenilo.Lukáš ešte stále žije.Niekedy je to lepšie inokedy horšie.Už milión krát som skúšala zistiť čo mu je.Nepodarilo sa.Tají to dobre a dok kariet mu nahráva fakt,že jeho choroba je vraj vzácna a tak sa o nej vie veľmi málo.Každé jeho prebudenie do nového rána je pre mňa malým víťazstvom.Už som sa naučila žiť so strachom o jeho život a prijala som fakt,že raz táto hra skonči ako každá iná,s tým rozdielom,že tá naša hra je o dosť kratšia a plná malých klamstiev.Z mojich i Lukášových úst.Klamem keď tvrdím,že som vyhodila žiletky z poslednej poličky, v kúpelni a on klame,keď tvrdí že sa nebojí a ,že ho nič nebolí.Obaja vieme pravdu.Bojíme sa ju však vysloviť.Znie až príliš tvrdo.
Zatiaľ sa však teším z každej chvíle prežitej s ním a žiletky nechávam ukryté ďaleko od všetkých.Zatiaľ....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
keeprunning
16. 7.júla 2011 17:36
skde to máš ak sa môžem spýtať? )
Napíš svoj komentár