po rokoch
tvoj smutný pohľad pohladil moju dušu
prebudil staré ja
otvoril dvere dávno zabudnuté, obrastené brečtanom.
tvoja otázka v prchavej pozlátke alkoholového opojenia,
tvoje utvrdenie sa v tom čo vieme len my dvaja
vyplašený pohľad prezrádzajúci strach z neschopnosti ovládnuť svoje vlastné hlúpe city prislúchajúce žene tak nevhodnej na lásku. mne.
Ja neviem nič viac urobiť, ja nemám odvahu.
Ja to iba cítim a snažím sa svoju Barboru ukrytú vnútri presvedčiť, že je to len moje zdanie.
O môj Bože, mrzí ma to.
Teraz je znova opäť len nevhodná chvíľa.
Ja som ťa opantala a nedokážem sa ťa vzdať
no tiež ťa nepríjmem.
Tlak spoločnosti a trápnych ohlasov čiernych duší vidiacich to čo je len obal, múr, ochrana pred vonkajším svetom, mrholiacimi výčitkami bláznov, ktorí nepoznajú čo my vieme a nezažili prepojenie.
Mám výčitky a pocit hanby.
Pocit hanby sladko okorenený bolesťou, ktorú som ti spôsobila, trpko dochutený trnkami, zázvorom, poobediami zmietanými v hormonálnom poblúznení. Ja ti to vidím v očiach ale nepriznám sa. Nemôžem. Keď mne je to tak ľúto.
Jednoducho nemám odvahu niesť zodpovednosť za tvoju tak mocnú lásku voči mne a tej, ktorú vnútri ukrývam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár