Vo vlaku mi začal zvoniť mobil. Pozrela som na display a zistila som, že mi volá priateľka.
- „Ano láska?... Aha.... No dobre... Ľúbim ťa, pá.“
Oznámila mi, že príde po mňa autom až do Bratislavy pretože nenašla pred stanicou v Trnave miesto na parkovanie. Potešilo ma to. Cesta autom je omnoho pohodlnejšia a rýchlejšia.
Vlak nemeškal, takže som dorazila načas. Všade bolo veľa ľudí, a vonku nekonečné množstvo áut. Hľadala som jej modrú krásku. Parkovala dosť ďaleko, lebo ani v hlavnom meste nebolo moc miesta na parkovanie.
Prišla som k Daniele a objala som ju ako to mám vo zvyku. Bozk som jej nedala. Na privítanie sa nebozkávame. Nasadli sme do auta a ona spustila o tom, že sa jej cestovalo dobre až na to, že v BA je veľa semaforov a skoro všade vychytala červenú. Pýtala sa ma ako sa cestovalo mne a ja som len klasicky odpovedala, že v pohode, ale nuda bola trochu.
Daniela sa ma ešte predtým, než naštartovala spýtala či nechcem šoférovať ja.
- „Cez Bratislavu??? Čo ti drbe?“
- „Však čo?! Pohoda.“
Mierni si robila zo mňa srandu, že sa bojím jazdiť po väčšom meste. Ale to ja som si už zvykla.
Ona sa nebála. Jazdila už pár rokov a nikdy nemala problém niekam trafiť či už sama, za pomoci mapy či navigácie. Ja navigáciám moc neverím po predošlích skúsenostiach.
Okrem toho, Daniela má rada rýchlu jazdu a preto bola zrejme vždy trochu nadšená, keď mohla ísť po diaľnici. Ja zase rýchlu jazdu nemusím a preto ma tak trochu podpichla:
- „Ak prežiješ túto jazdu so mnou, tak spolu prežijeme všetko.“
Naštartovala a šli sme.
Navigácia si kecala kade kedy zabočiť a ona ju poslúchala na slovo. Obe sme boli pokojné a pozorovali sme cestu či ideme správne.
- „Teraz zabočte mierne doprava a potom sa držte vľavo.“
Zavelila teta navigácia.
Blížili sme sa na kruháč u prístavného mostu. Dívali sme sa, kde je to vľavo, kde sa máme držať?!
Ani neviem, čo presne nasledovalo potom. Viem, že som sa obzrela doľava a uvidela som bielu dodávku teste pri nás. A potom náraz. Rinčanie skla a krčenie modrého plechu. Tma. Už som akoby nepočula nič. Rukami som si kryla hlavu a nemyslela som na nič. Asi som ani nič nepovedala, nevykríkla. Stiahli sa mi všetky svaly a necítila som nič.
Keď už sa nič nehýbalo, nemykalo a netriaslo a ja som si uvedomila, že žijem, moja prvá myšlienka bola, že to auto vrazilo z ľavej strany, kde sedí Daniela. Bála som sa otvoriť oči, ale otvorila som ich a uvidela som ako je to zvnútra doničené.
. „Láska si v poriadku? Nie je ti nič?“
Pýtala som sa priateľky a pohľadom som ju kontrolovala. Nepamätám si ten pohľad. Skôr pocity. Búšilo mi srdce, proste mini-infarkt.
- „Ano som, a ty si v poriadku?“
- „Hej som.“
Ešte raz som pozrela na zadné dvere auta a potom na predné. Vzal to viac dozadu, našťastie. Cez rozbité okienko nakukol chalan z dodávky a spýtal sa ma či sa mi nič nestalo.
- „Som v poriadku.“
- „A kolegyňa?“
- „Aj ona, našťastie.“
Zadívala som sa na jeho auto. Pokrčený predok, vybuchnutý airbag.
- „Neviem nájsť okuliare.“
Povedala Daniela akoby na inom momentálne nezáležalo. Dívala som sa pod svoje sedadlo, ale tam neboli. Len jej mobil s tetou navigáciou mi pristál v lone.
- „Nikde tu nie sú. Moc ich potrebuješ?“
- „Miláčik ja nič nevidím.“
- „Dobre, ale vydrž chvíľu.“
- „Pozri sa či nie sú pri tebe.“
- „Nie sú. Možno sú po tvojím sedadlo.“
Boli tam. Nič sa im nestalo. Ani nám nie. Už len vystúpiť. Ale zľava sa nedalo. Dvere boli zaseknuté a tak sme teda obe liezli pravou stranou.
Mne srdce ešte vždy bilo ako o život, avšak usmievala som sa nad situáciou, keď prvé, čo moja priateľka po nehode robí je, že hľadá okuliare. Bolo to vtipné tak ironicky.
Keď sme teda vystúpili, rozhliadla som sa. Značky som videla len zozadu, ale bolo viac než jasné, ktorá značka čo znamená.
Zľava, odkiaľ šli chlapci v dodávke, bola hlavná cesta. Z našej strany bola stopka. Skoro ma na mieste jeblo, Daniela mi však vravela, že ona hneď vedela, že to bola jej chyba. Ja som to zistila až keď som vystúpila.
Ďalej som sa zadívala na zvodidlá. Pekne prehnuté a auto z pravej strany na zadku pomačkané.
Chalani z dodávky sa zhovárali, že mali ísť do Avionu sa najesť, no jeden z nich im povedal, aby najprv vybavili prácu. A takto to dopadlo.
Boli z cateringu a tak nás ponúkli malinovkou. Milé od nich. Boli tak v pohode. Vo filmoch býva, že ľudia v týchto situáciách sú vždy nervózny a nadávajú jeden na druhého. A toto bol tak mierumilovný zraz.
Ako sme tam tak stáli a čakali, čo bude ďalej, pozrela som na svoju priateľku a povedala som: „A ty si vravela, že ak prežijem túto jazdu s tebou...“
Ona to pochopila. Zdôverila sa mi, že presne to isté jej napadlo.
Našťastie sme ju obe prežili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
30. 9.sept. 2013 16:49
aky idealny priebeh havarie
Napíš svoj komentár