Že je taký krátky... Nie to, že počas neho trpíme a že on na našej vlastnej koži skúša všetky svoje strasti a bolesti, lebo to nás má len posilniť a urobiť z nas lepšich ludí. Najkrutejšie je to že je ako svieca...zafúka silny vietor a ona zhasne... Nikdy preto nemôžeme prestať myslieť a pozerať sa na život aj v tom dobrom svetle, nikdy sa nezatvorme do seba a neprežívajme dni len sami v sebe...takto sa ani nenazdáme a život nám unikne pomedzi prsty a keď sa preberieme z toho sna bezmocnosti, uvidíme aky sme uz starý a že sme nič pekného neprežili. Preto nikdy nevešajme hlavu... Hľadajme v živote to pekné, niekde musí pre nás byť to naše vysnívanie štastie, pravá láska a vysnívany raj. No ako sa ma k nám to všetko dostať, ked ho nehladáme a sme zatvorení v smútku v svojej izbe...

Stačí len vyjsť von, poutierať slzy a usmiať sa na svet...Verte mi, vtedy sa aj svet usmeje na nás...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
timwood  1. 8. 2008 20:17
Pekny blog.



Zmysel ma aj to byt doma zavrety a "plakat". Ide o uvedomenie, ze aj takyto stav existuje a zalezi rydzo len od nas samych co s tym urobime. Zivot je sinusovka...a tak to ma byt. Aj utrpenie ma zmysel, dokonca je nutne. Obcas sa zide uzavriet sa do seba a premyslat o sebe z pohladu 3.osoby, urobit urcitu rekapitulaciu doterajsieho zivota, sposobu akym zijeme a konfrontovat to s poziadavkami superega. Ale akovzdy, plati zlata stredna cesta. vsetko z mierou
Napíš svoj komentár