Jeho výhodou bola ľudská prostorekosť, na ktorú svet pozeral s otvorenou pusou. Bol to charakter. Ten Alojz. Mal všetko, čo si človek môže priať. Prostorekosť, prostorekosť a zase prostorekosť. Každé ráno sa rozcvičil pred zatvoreným oknom, do ktorého prúdili letné slnečné lúče. Nebránili mu v rozcvičke, pretože cez sklo bol proti ich sile uchránený. Naviac si vychutnával pohľad na tú rozžhavenú guľu, ktorá ho navštevovala každý deň. Bola to vlastne jeho jediná záľuba - pozorovať Slnko. Nikdy nevidel nič krajšieho. Vravel si:" Koľko ľudí už táto horúca vec musela tešiť"? Túto otázku si kládol každé ráno už šesťdesiat rokov a stále ho to bavilo. Bol to vlastne už taký rituál. Zabehnuté koľaje, v ktorých sa rád pohyboval. Potom nalial mlieko svojej mačke, ktorá sa celú noc flákala. Mal ju rád. Obdivoval jej nespútanosť a to, ako si dokáže život vychutnať do detailu. Tiež sníval o tom, že bude môcť spať kedy ho napadne, bude nezávislý, nebude musieť tráviť toľko času s obludnými úradníkmi a ich stupídnymi nariadeniami a ich blbou náladou, ktorej príčina bola v tom, že vykonávali povolanie, čo ich nebavilo. On mal svoju prácu rád. Bol záhradník. Pestoval ruže a slnečnice. Tie mal zo všetkých kvetín najradšej, tak strašne mu pripomínali svojho kamaráta. Slnko. Alojz bol v podstate múdry, spokojný a vyrovnaný človek. Mal radu skúseností a už sa dávno zmieril s tým, že nezmení svet, ako si to predstavoval v mladosti. Jeho deň plynul ďalej ako život. Zjedol na osminy rozkrojený pomaranč. Prečítal si ranné noviny a vypil pohárik likéru z Írska. Rozhliadol sa po izbe, v ktorej sa rozlialo Slnko. Bolo už vysoko na oblohe. Pousmial sa a pohladil mačku, ktorá mu medzitým skočila na kolená. Pousmial sa ešte viac a povedal jej:"Ty potvora maznavá, hnusoba blbá," a pobozkal ju na vyhriaty kožúšok. Robil to tak stále. Bol to jeho rituál. Bol s ním spokojný. Vo svojom živote nechcel nič meniť. Potom vzal mačku do náručia a položil ju na pohovku. Obul si pracovnú obuv a vyrazil do záhrady ako každý deň. Skontroloval, ako sa darí broskyniam a jeho mladej višňi. Zavrel oči a vychutnával si slnečné lúče. Mal skvelú náladu. Sadol si na bielu lavičku so zelenými prúžkami. Odpočíval a usmieval sa. Na kolená mu znova skočila mačka, ktorá prekĺzla dierou v jeho stene z kuchyne. Sadla starčekovi na nohy a priadla. Starček sa usmieval a Slnko ho príjemne pálilo do tváre. Sedel tam dlho. Strašne dlho. Neskôr za ním ako vždy prišiel sused Boris. Pozdravil ho a pustil se do oberania broskýň. Starček mu neodpovedal a usmieval sa. Jeho výraz sa za tú hodinu nezmenil. Mačka zoskočila z jeho kolien a motala sa Borisovi okolo nôh. Boris sa usmieval. Po záhrade sa ozýval kľud a Slnko príjemne hrialo. Krásnu atmosféru narušil prichádzajúci pohrebný voz, ktorý nakladal starčeka, čo sa stále usmieval a so zaklapnutím veka rakve sa rozlúčil raz a navždy so svojim kamarátom. Bol štastný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bonita
17. 10.októbra 2010 21:38
starý dobrý M.
Napíš svoj komentár