Bolo to jeho miesto, jeho sen, jeho ... predstava. Miloval to tam a nenávidel. Vždy sa našlo dieťa, ktoré k nemu prišlo, zvedavo hľadelo, ušlo keď opätoval pohľad len aby sa po chvíľke znova vrátilo, o trochu smelšie.
Svet býval krásny, no v tejto svojej kráse mu o to viac pripomínal šedosť a bezbrehosť svojho žitia. Mal všetko čo mať mohol, no napriek tomu bol prázdny. Život ho nebavil, a to poznanie bolelo zo všetkého najviac. Najšťastnejší sa cítil vo svojich snoch, fantáziách, ktoré dokázal vpisovať do riadkov, však ktoré končili v momentoch, keď odkladal perá.
Miloval ten džavot detí pretekajúci sa s vánkom pomedzi šumiace listy stromov. Sedával tam dlhý čas, aj po tom ako všetci odišli a pomedzi tmavnúce tiene sa predierali posledné lúče zlatého kotúča. Bolo to presne také, ako jeho život. Od rána do večera plný svetla, hudby, jedného kolotoča povinností, zábavy a naoko radosti. Však len preto, aby vždy po príchode zotmenia, keď všetci zmiznú zostal sám.
Mal nádej. Každý má predsa nádej. Zasníval sa a vysníval si svoju budúcnosť. Zrazila ho však k zemi, lebo sa prebral a uvedomil si, že sen končí každým ránom. I preto si prepĺňal život, nestíhal a nezvládal, nie preto že by skutočne nemohol, ale preto, že ho to nebavilo. Chýbala tomu radosť, ... zmysel. Odpoveď na nezodpovedateľné "prečo?" .
Jeden večer však zbadal i v tom padajúcom šere nádej. Síc v sivom a nie zelenom, ale kto by už riešil také detaily. Kráčala zranená, hojaca si svoje šrámy. Mala sen, ktorý sa jej však nedarilo napĺňať. Mala prosbu, ktorá však čakala už pridlho. Mala... niečo, čo ukradlo jeho pohľad z temnejúcich záchvevov okolia. A nebol to len pohľad, ktorý na nej spočinul.
Začal si kresliť sen. Sen, ktorý vedel, že je krehký a že sa môže ráno rozplynúť. Sen, ktorý ho mohol zničiť a možno tentokrát viac než doteraz. Neodolal však snívať. Bola to predsa nádej, tá všemocná, ktorej nič nestojí v ceste, ktorá prekonáva nepriazne a umiera posledná - a možno neumiera nikdy.
Kráčala pomaly stále bližšie. Možno sa mu to len zdalo, začal sa strácať v tom, čo ešte sníva a čo sa skutočne deje. Tak veľmi túžil, že strácal myseľ, seba, čas...
Potom sa otočila, potom zastala, skryla sa... Stratil sa.
Začínal si uvedomovať, že musí prestať snívať. Že sa musí vzchopiť, postaviť a ísť domov. Už bola tma. Slnko bolo dávno preč a len matný mesiac hľadel pomedzi mraky vytvárajúc pohyblivé tiene okolo neho. Vedel, že sa vystavuje veľkému nebezpečenstvu, lebo keď vypnú svetlá ako každý večer, domov to bude trvať obzvlášť dlho. Ten sen ho však opantal. Túžil len zatvoriť oči a zostať v tom.
Nádej však zmizla. Už po niekoľkýkrát. Bola tma, jeho sen nabral na sile a jeho hlava si robila, čo chcela. Oči nevládali preklenúť tú vzdialenosť. Opäť padol na kolená... Nevedel či snovo či naozaj. Možno zistí doma, ak sa tam raz dostane. Ale ešte nie...
Skrytá ho však začala volať k sebe. Siréna. Tie chytali námorníkov, a on sa plavil vo svojich snoch. Chcel sa rozbehnúť a stratiť, ale spamätal sa. Zostal a čakal. Aspoň si to myslel. Nikto ho však nevidel, aby mu povedal čo spravil. Vedel len, že tam na konci ho čaká koniec. Možno hlboká jama a možno nový deň.
Váhal či sa rozbehne, lebo nádej ... kričala z troch strán.
Potichu...
A z minulosti...
A vôbec...
Kam sa vybrať? Chcel sa otočiť a ísť už... Ale nádej... Nádeje... Sny... Zahodiť? Risknúť? Snívať či žiť...
Preto si zavrel oči a zasníval sa. Do rána to zvládne tentokrát i tu... a potom sa uvidí ... alebo už nikdy...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár