Michalda: Autobiografia, alebo prízemné citové prejavy...

Strašne sa za seba hanbím. Opäť a znova som nepoučiteľná a sklamala som samú seba. Myslela som si, že človek sa popáli len raz a už potom tak ľahko neurobí tú istú chybu, ale mýlila som sa. Mýlim sa veľmi často a v posledných dňoch som sa zmýlila maximálne. Áno, víta vás Vaša stará pesimistická Michaela, alebo aj tá sprostá s odporne tuctovým menom.

Prednedávnom na fotologu niekto použil veľmi múdre slová. Myslím že to bola Evka, ktorá napísala, že problémy nás všetkých násťročných sú neporovnateľné so skutočnými problémami, ktoré majú dospelí. Mám však jemný pocit, že tie problémy prekonávajú ľahšie. Moj aktuálny problém už žiadny nie je. Ja si ho iba vyrábam. Je tu iba fakt, že som strašná krava a urobila som spomínanú chybu, za ktorú práve trpím.

Žila si Mišinka v optimizme, mala veľa kamarátov, pár priateľov, ktorých nadovšetko ľúbila. Keď sa jej niekto opýtal, či má niekoho, s kým "ako sa to hovorí" zdieľa radosti a starosti, povedala, že ona ho nepotrebuje. A bola to pravda. V predošlých rokoch a skúsenostiach v tejto veci Mišinka nemala nikdy šťastie. Preto si hlavne v svojom záujme, a záujme ostatných zaumienila, že to všetko odignoruje. Ako by ona sama povedala, má to na háku. Žila si prevažne šťastný život, občas ju niekto naštval, ona sa pravidelne vyspovedávala svojmu blogovému denníčku a bolo jej fain. Žila si vo vlastnom svete s divadlom, s Milom, vo svojom svete plnom snov a ilúzií. Nechcela a ani nevnímala realitu. Pravidelne keď na ňu niekto hovoril, musel sa niekedy spýtať aj trikrát, pretože bola myšlienkami inde. To bola naša šťastná Miška. (milujem to, keď si mykám).

Jedného pekného, už skoro letného dňa si začala písať s jedným milým, dlhovlasým, skoro rovnako starým chlapcom, ktorý hral v kapele. Proste umelec. Ona ho začala vnímať hneď na začiatku ako novú známosť, nového milého človeka, ktorý jej pravidelne vedel zdvihnúť náladu. Aj keď po internete, ale predsa. Mišinka sa s novým človek bavila veľmi rada, lebo bol zase niečo nové. Istým spôsobom ju vytiahol z toho každodenného školského stereotypu.

Jedného dňa sa náhodou dozvedela, že pán dotyčný by s ňou chcel mať iný vzťah ako len kamarátsky. Nevedela to pochopiť, no istým spôsobom jej to lichotilo. Nepoznala ho skoro vôbec, iba ak cez rozhovory, videla ho raz v živote a bála sa otvoriť si znovu tú svoju bránu, ktorú uzavrela pred svetom. Bránu do svojej duše. Pravidelne si s ním písavala na icq a on bol vždy taký milý. Pár krát sa s ním stretla, zdal sa jej byť fain a postupom času ho mala zatiaľ len rada. Vždy sa tešila, keď s ňou prehodil zopár slov, keď nebol prihlásený, rozmýšľala čo asi robí, kedy príde...

Ona totiž táto osoba nevedela pochopiť, ako sa ona niekomu (upozorňujem), normálnemu môže páčiť. Alebo niekoho priťahovať. Šofér autobusu, ktorý každý deň, keď nepracuje, ide do krčmy sa jej nezdal normálny. No jej sebavedomie nebolo na bohvieakej úrovni, jej postava, nechty, tvár. Nemala sa rada a kompenzovala si to tým, že niečo vedela. Vedela možno niečo uvariť, upiecť, dokonca aj v umeleckej sfére sa činila, a v škole sa jej tiež občas vydarilo. V týchto dňoch sa aktívnejšie bavila s istými dvoma osobami, bez ktorých si momentálne život nevie predstaviť. Tie dve osoby jej pomáhali, vždy, keď sa mala zle, rozveseľovali ju, hovorili jej, aká je pekná, úžasná, šikovná, takmer dokonalá... Ona ich mala, aj má rada, a začala si pripúšťať, že asi až taká hrozná nie je. Počas tohto krátkeho (asi mesačného) obdobia sa ňu nalepilo zopár pointernetových debilov, alebo aj ďalších nespomínaných ľudí. Jej to bolo jedno, mala ich úplne na háku.

No dobre, zase sa vrátim k jadru veci. Ako tak dni plynuli, Mišinka si s dotyčným kapelníkom čím ďalej, tým menej písala. Nemohla prežiť deň bez toho, aby mu hodila jeden komentár na myspace, alebo ho otrávila jednou esemeskou z mobilu jej mamy, na ktorom nemá predplatené správy. Jej to bolo jedno, riadila sa tým keď musíš tak musíš.

On ju začal mierne ignorovať. Napísala mu asi 10 správ na tom odpornom pokeci, kde si prvý krát písali. Na icq už takmer nechodil. A ak aj prišiel, dohromady jej nič nepovedal. Iba že sa má zle, a že ide spať. Akceptovala to a veľmi mu chcela pomôcť.

Ona sama nevedela ako, ale stále sa zamotávala hlbšie a hlbšie. Ale ona to nevnímala. Bola príliš zaneprázdnená na to, aby si to uvedomila. Iba do toho skĺzala. Pomaly, ale iste. Do toho odporne prízemného citu, čo sa volá láska. Hrozne hrozne ju iritovalo, že dotyčný, ktorý ešte mesiac dozadu bol taký milý, vždy jej milo odpísal, zrazu zmĺkol. Ignoroval ju. Ona neznáša ignoráciu, počujete? Jeden večer (včera), to už nevydržala a napísala mu, že teda ako to vlastne je z jej strany. Nevedela čo má očakávať, ale istý človek jej naznačil, že to asi nebude dobrá správa. Už ju nemá rád a našiel si iný objekt...Ale tak to vlastne čakala. Ale bola rada, že jej aspoň odpísal.

Na druhý deň ráno mala ísť na huby. Tak hrozne sa jej nechcelo, marilo jej to všetky plány, dokonca aj to počasie hu štvalo, dotyčný jej zase neodpísal, tak už nevedela, čo má robiť. Cítila sa horšie a horšie, navonok bola fain ale vo vnútri strašne plakala. Strašne sa hnevala na seba a hnevá sa doteraz... oslabovala sa čím ďalej tým viac. Spala a keď sa zobudila, bola ešte viac unavená. Bolel ju každý kúsok tela z vnútra aj zvonka. Psychicky aj fyzicky. Hnevala sa a stále sa hnevá. Prečo nie je robot, aby nič necítila? Prečo si zase nedávala pozor a spravila to, čo nemala? Prečo je ten typ človeka, pre ktorého bolesť neznamená utrpenie a je neporovnateľná s psychickými mukami? Prečo si nedáva pozor na svoj duševný stav, ktorý na 90% odzrkadľuje nielen jej správanie napovrch, ale aj jej zdravie? Cítila sa, ako keby mala čoskoro umrieť...

Ale nevyčítala to nikomu. Iba sama sebe. Ako mohla dopustiť, aby sa jej silné vnútorné presvedčenie a celá jej vnútorne silná psychika, s ktorou už prekonala veľa horších vecí zbúrala? Má pocit, že jej bude veľmi dlho trvať, kým znova nadobudne tú silnú silu v jej duši, ktorá jej pomáhala cez všetko sa dostať...

Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Autobiografia, alebo prízemné citové prejavy...

6 komentov k blogu

Horúce!