Pomaly sa prikradol ku dverám. Bol malý, tichý a hlavne nenápadný. Mal iba 9 rokov a jeho najužitočnejšou vlastnosťou bola jeho nenápadnosť. Vždy sa dostal tam, kam chcel. Počas letných nocí sedával na balkóne a pozoroval, čo sa deje v okne oproti nemu. Bývala tam asi osemdesiat ročná paní, ktorá pravidelne o ôsmej večer vzala svoje periny z okna a zhasla. Ani nevedel ako sa dostal na ten balkón. Nevedel, prečo tam vlastne sedí a pozerá sa na to okno. Nerozmýšľal a ani nevnímal. Nechcel, a bol rád, že nemusel. Jeho matka chodila domov vždy veľmi neskoro, unavená, no aj napriek tomu mu vždy spravila večeru a išla spať. Aj keď s ňou bol v priemere päť minút denne, mal ju rád najviac na svete.
Každý deň ráno skoro vstal. Poupratoval riady od večere, nachystal sa a išiel do školy. Cesta mu netrvala dlho. Jeho škola bola od domu vzdialená iba pár metrov. Škola ako taká bola pre neho výzvou. Jeho otec sa upil k smrti a matka deň čo deň drie, aby sama uplatila nájomné a on? Pre neho bola škola možnosť, ako sa dostať k niečomu lepšiemu a konečne začať plnohodnotný život. Avšak jeho roky v triede ho nesmierne ubíjali. Učitelia sa k nemu správali ako k odpadu, len preto, že občas nedával pozor. Niekedy si žil v tom svojom svete. Bez problémov, útrap a sklamaní. Asi ako každý. Rok čo rok sa jeho nenávisť voči učiteľom stupňovala a on... chudák... nakoniec rezignoval. Chodil tam stále a zvykol si na každodenné urážky voči jeho osobe.
Jedného dňa, počas jeho "obľúbenej" hodiny matematiky to však už nevydržal. Spočiatku nevedel, čo s ním dokáže taká krava urobiť. Jej splyhlé mastné vlasy ešte viac zvýrazňovali jej znetvorenú vráskavú tvár a široké lícne kosti. Táto jemu vrcholne nesympatická osoba na neho začala bez príčiny bliakať. Len kvôli tomu, že si zase neurobil úlohu. Kvôli takej totálnej banalite, ktorá bola pre ňu zjavne dôležitá. On bol inteligentný, nepotreboval rady od takej preafektovanej životom sklamanej starej baby. Ale ona nie. Ona ako keby cítila, ako hrozne ho to vytáča. Celú celučičkú hodinu po ňom bliakala.
Jeho správanie bolo najprv prijateľné. Iba jej sucho odpovedal a naďalej ignoroval všetko okolo neho. Netrápilo ho, že je červená ako paprika a že sa na neho rozbľakuje tak, že to počuť po celej škole. Bol už zvyknutý a čakal kým zazvoní. Ale v túto hodinu sa cítil inak. Potreboval si niekde vyliať svoju zlosť, ktorá sa v ňom celé tie roky hromadila.
Zrazu sa prestal ovládať. Zrýchlil sa mu tep a pri srdci pocítil skľučujúcu bolesť. Pokúšal sa ovládať svoje telo, ale nešlo to. Vtom zazvonilo na koniec vyučovania. On, s hŕbou agresívnych myšlienok a s odporným pocitom v žalúdku podišiel k učiteľke a tri-krát ju bodol nožom do chrbta. Nezaujímali ho okolozhromažďujúci sa ostatní spolužiaci, ktorí na neho s hrôzou hľadeli. On cítil iba úľavu. Ako keby mu spadol kameň zo srdca. Len tak tam stál a spokojne sa usmieval. Začal snívať o úžasnej škole bez jeho odpornej učky, ktorá je už dávno zakopaná na cintoríne... Musí utekať. Musí. Nesmie tu ostať. Je tu príliš veľa ľudí a on nechce, aby mala jeho mamka problémy. Tak jednoducho bežal. Celú cestu až domov. Hneď ako prišiel, ponoril sa do svojich perín, ktoré mu dávali jediný pocit bezpečia na svete...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
marla
3. 7.júla 2008 23:38
A ja mam zase rada teba a tvoje vobec nie sproste pseudopoviedky
Napíš svoj komentár