Stojím stále v tej istej mláke a tom istom stereotype. Upadla som do neho už dávnejšie, no až teraz si uvedomujem, že je to vážne. Neustále sa zmietam v tom istom kruhu pochybností čo bude ďalej. Keby sa aspoň niečo pohlo. Ale veľké nič.
Neviem, či to bude mojim prístupom alebo mojim podielom šťastia na tomto svete. Viem, že neviem čo sa deje. Všetko je také nekonkrétne, ničomu nerozumiem, na čo? prečo? sa to všetko okolo mňa deje a aký to má zmysel. Chcem vedieť zmysel svojho bytia a žitia.
Aj ľudia okolo mňa su zvláštni. Menia sa na čudákov. Je dosť možné, že len z môjho pohľadu, no vysvetlí mi niekto, čo ich k tomu vedie? Prečo ľudia, ktorí kedysi chceli tráviť viac času so mnou sa zrazu umlčali a vidím ich tak možno raz za mesiac? Prečo keď im dám návrh na spoločnú aktivitu nevedia sa ani len ozvať? ("Poznačená príroda pripomenie sa cez mladých, čo sa občas menia, bez zvláštneho chcenia, menia sa na zlých") Ja viem, že nemôžem chápať všetkému, ale niečomu predsa rozumieť potrebujem, nechcem pochybnosti a zlé skúsenosti.
Mám v hlave chrobáka, ktorého nie a nie dostať preč. Mám v hlave myšlienku, že som smoliar. Možno preto sa mi toto všetko deje, možno je to všetko len o myšlienkach. Do akej miery je šťastie o myšlienkach, resp. koľko pozitívnych myšlienok musím mať, aby som bola konečne šťastná na dlhšie ako 5 minút? No dobre, bola som šťastná aj dlhšie, keď som bola v divadle bola som fakt že šťastná dve a pol hodiny predstavenia, a to je asi maximum mojho života.
Čo mi však ostáva? Mám stále stáť a čakať? Ak nie, čo mám urobiť, aby sa pohli ľady?
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale nestresuuuuj, určite to prejde samo a .. a