Čierna pečať

V mojej mysli sa zlieva otupujúca hmlovina s myšlienkami.
Nedokážem im uniknúť. Ani sa pozrieť za seba, kde leží ona.
Je v hroznom stave a ja neviem čo cítim silnejšie, ľútosť? Alebo lásku?
Pravdu povediac som si na ňu nespomenul za posledné dva roky veľmi často. Občas som o nej počul.

"Je vo Viedni, pracuje tam ako zdravotná sestra.." Kedysi sme mali spoločných priateľov..Kedysi, aké vzdialené a ako silno to udrie, keď na to dlhšie myslím.
Predtým som zaspával s jej fotkou pod vankúšom..
Kedysi dávno.

Spoznal som ju, keď som bol v prvom ročníku na gymnáziu. Bezkonkurenčne najkrajšie dievča v širokom okolí. Čierne vlasy, podmaňujúce zelené oči a zvláštne čaro, ktorým si každého získala. Jej hlas bol neskutočne zmyselný.
Celý čas som sa pokúšal dostať do jej blízkosti a robil som všetko pri čom som mal aspoň malú nádej, že ju tým poteším. Bola milá, na každého milá ale zdôverovala sa iba mne a ani mne nehovorila všetko. Raz som jej ukázal čarovné miesto v malom lese a tam na strome sa dalo skvelo sedieť a pozerať na mesto. Páčilo sa jej tam a chodievali sme tam pravidelne. Bola pre mňa nedosiahnuteľná a nechcel som aby vedela o mojich búrlivých citoch k nej. Dával som si na to veľký pozor aby si nič nevšimla. Rozprávali sme sa nekonečné hodiny ale nedokázal som vylúštiť tajomstvo jej smutných očí. Vyžarovalo z nej akési smutné zmierenie sa, kapitulácia.

Raz v septembri mi volala, že mám prísť. "Ponáhľaj sa, chcem ti niekoho ukázať" Prišiel som, a našiel som ju rozradostenú chcela ma zoznámiť so svojím priateľom. Zdal sa mi nehodný Linde, ale nič som jej nepovedal, nechcel som jej ničiť radosť. Nezdržal som sa dlho, necítil som sa dobre, žiarlil som a bolo mi smutno. Brala ma iba ako kamaráta a nemohol som s tým nič robiť. Kto vie ako to bolí vie ako som sa cítil..

Od toho času nemala na mňa čas a ja som ju prestal volať.
Nevidel som ju niekoľko mesiacov, hoci som sa ňou v myšlienkach, snoch zaoberal viac než dosť. Občas som mal pocit, že si vyškriabem srdce len aby som to už necítil...
Ani neviem už kto mi to hovoril, ale počul som, že ju jej frajer bije a žiarli na ňu, správa sa k nej surovo.
Ani som nečakal až dohovorí a vybral som sa za ňou. Prekvapilo ju, že ma vidí a o tom chalanovi rozprávala s takou láskou až ma z toho mrazilo. Ani jedno zlé slovo a na moje naliehanie, že ju nikto nemôže biť ma ubezpečila, že je už všetko v najväčšom poriadku.

Od tej návštevy mohlo uplynúť možno aj 7 mesiacov, my sme sa nestretli ale poslal som jej e-mail na Vianoce aj Nový rok. Neodpisovala a tak som myslel, že najskôr nemá čas. Medzitým som si našiel priateľku, milé dievča, spolužiačku a nazdával som sa, že som šťastný. Na to naše miesto som už nechodil a na Lindu som si spomenul čoraz zriedkavejšie. Mal som ju ďalej rád, to nevymizne, ale už nebola súčasťou môjho života.

Mal som narodeniny a chalani ma vytiahli, že to oslávime. Šli sme do jedného dosť, že pajzlu a všimol som si ju hneď ako sme vkročili dnu.
Stála a dohovárala tomu svojmu chlapcovi, ktorý hral na automatoch a on ju hnusne odbil. Pozdravil som ju a ona bola zjavne v rozpakoch. Pýtala sa ma, že čo oslavujeme a zarozprávali sme sa. Jej priateľ na ňu zareval, nech sa vráti k nemu, Linda mu odvetila, že veď sa iba rozpráva to jej chlapíka dosralo a surovo ju schmatol za rameno a ťahal preč.

Chcel som zasiahnuť ale vyšlo z toho, že sa do nich montujem a Linda odmietla ísť so mnou. Urazilo ma to a mal som pokazený večer.
Linda, Linda, Linda... koľkokrát som si opakoval jej meno pri zaspávaní a hoci kedy počas dňa..

Potom som sa z klebiet dopočul, že otehotnela a potratila. Bolo mi jej nesmierne ľúto ale hrdosť mi nedovolila za ňou zájsť. Nuž a asi po roku odišla do Viedne. Ja som sa medzitým rozišiel s tou priateľkou a našiel si inú, tá zas nechala mňa a bol som sám. Po dvoch mesiacoch po tom čo linda odišla si na mňa zázrakom spomenula a zavolala mi. Rozprávala mi, že je jej ľúto, že sme sa dlhšie nevídali a pýtala sa ma, že či som bol na "našom" mieste odvtedy čo odišla. Odvetil som jej, že nie, že tam nechodím už niekoľko rokov. Ďalej sme sa potom zhovárali o starých známych a tak. Znova som cítil, že mi je blízka po veľmi dlhom čase. Viackrát sa mi neozvala a keď som volal na to číslo, zdvihol to nejaký chlapík a o nijakej Linde nevedel.

Raz som pri upratovaní našiel fotografie ešte z čias keď sme boli nerozluční a chytila ma nostalgia. Mal som ohromnú chuť ju nájsť a byť s ňou, rozprávať jej, že ma vzali do klubu fotografov, že jeseň je krásna, že som ju roky miloval keď sme boli viac detmi než teraz, že mi po celé tie roky čo tu nebola strašne chýbala a stále chýba, že ju chcem objať a povedať jej, že ju mám stále strašne rád..
Išiel som na to naše miesto, k starému stromu na ktorom sa tak skvelo sedí a na ktorom sme si brúsili názory na svet a život, počas letných nocí. A v tom som zastal ako v mrákotách a bol som načisto omráčený.

V kmeni stromu bolo vyryté
"A ja som ťa milovala, aj milujem
L"
Celkom maličkým písmom a ledva čitateľne.
Nechápal som to a považoval som to za prejav jej povahy, často konala prenáhlene a impulzívne. Mávala premenlivé nálady a jednak som bol dojatý a rád. A teraz sa vrátila. Prišla za mnou. Vychudnutá na kosť a chorá. Žijem s matkou a ona ju mala vždy rada. Prišiel som domov a mama mi hovorí "Je tu Linda, prišla, ledva prehovorila, vyzerala unavená, pýtala sa na teba a ja jej hovorím, nech ťa počká, chcela ísť do tvojej izby, kým som pripravia čaj už spala. Chúďa je strašne vyčerpaná" Je v mojej izbe, v mojej posteli ja teraz neviem. Čakám až sa dozviem čo sa stalo. Dosť je zmenená. Zajtra ju budem musieť vziať k lekárovi.. Jej rodičom som už volal keď som spomenul, že Linda tak zložili, myslel som, že sa prerušilo spojenie a volal som zas a jej otec povedal, že ho to nezaujíma a zas zložil. Vedel som, že nie je u nich doma nieo v poriadku ale až tak? Bože je možné, že ju stále milujem? Alebo je to len lútosť?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu