Nebolo mi to príjemné a zdvihol som hlavu. Predo mnou stála ona. Postávala pri schránkach a pozerala na mňa. Cítil som sa asi tak ako keď vidíte niekoho, komu by ste sa radi vyhli. Rýchlo som sa zahľadel inam, tváriac sa, že som si ju nevšimol, a náhlivo som vyšiel von. Kráčal som mokrým chodníkom a vnímal zvuky mesta. Prechádzajúce autá po mokrej vozovke, svetlá a jej kroky.
Neobzrel som sa, aby som si ju nemusel všimnúť. Ale vedel som, že ma prenasleduje.
Poznal som ju už dlhšie. Chodila do toho istého fitnescentra a občas sme skočili niekam von aj s partiou ostatných spolubojovníkov s prírodou. Silvia bola nenápadná, tichá a nesmelá. Nie veľmi pekná. Najkrajšie na nej boli ruky, mala krásne ruky.
Viackrát som ju pristihol zamyslenú, zasnenú...
S mojou priateľkou Leou sme mali dosť búrlivý vzťah. Rozišli sme sa a po dvoch troch týždňoch sme to už nemohli bez seba vydržať a vrátili sme sa k sebe. Obaja sme boli príliš tvrdohlaví a nezávislí, aby sme mali vážny vzťah s niekým až tak podobným, ale niečo nás k sebe nadpozemsky ťahalo.
Po jednom podobnom rozchode, pri ktorom som sa zaprisahal, že už nikdy viac, pretože ma to citové vypätie strašne vyčerpávalo, som sa rozhodol, že jej nebudem dvíhať telefóny, budem sa doma zdržiavať čo najmenej, aby ma nedostihla a vyliečim sa z nej. Mal som vypracovaný skvelý plán. Chodieval som častejšie do fitka a potom som večere trávil v spoločnosti nových známych. Bol som práve na jednom takom večierku. Zdalo sa, že všetky pekné dievčatá sú niekde zašité a tak som zabíjal hodiny rozhovorom s Bebom. Rozprával mi o svojich plánoch na cateringovú firmu, ktorá podľa jeho názoru absentuje na trhu a ja som premáhal ospalosť. Snažil som sa vyčerpať sa čo najviac aby som, keď budem v noci sám, hneď zaspal a nelákalo ma zavolať Lei, a prosiť o novú šancu, lebo mi chýba.
Vtedy k nám pristúpila Silvia, bol som rád, že ma zachráni od nudného Beba a prekvapilo ma keď sa nebránila môjmu dobiedzaniu. Jej ostýchavosť bola rozkošná a keď sa po hodine, či tak nejak pýtala, že či je to teraz vzťah, radšej som ju objal aby nevidela, že sa smejem. O pár dní ma Lea zastihla pri odchode z domu. Bol som šťastný, že ju vidím a ona tiež. Pokračovali sme tam, kde sme prestali. Silvia mi volala asi 50krát za deň, ja som to 50krát nedvíhal a neodpovedal na správy, do fitka som už radšej nechodil a dúfal som, že to pochopí.
A teraz pred ňou unikám. Počujem jej kroky a snažím sa jej ujsť. Jej bledá tvár mi pohráva pred očami a cítim sa rozrušene. Je mi jej lúto, chúďa dievča, bol som k nej hnusný, ale...
Vidím bar a vchádzam dovnútra. Dúfam, že ma nebude nasledovať. Vo vnútri je dosť veľa ľudí a živo, sadám si k jednému zo stolov a objednávam si absint. Potrebujem alkoholovú narkózu. Zrazu nado mnou stojí, tak som dúfal, že ma nechá.
-Ahoj
-Ahoj Silvia ako sa máš?
-Zle
Je bledá ešte viac než si ju pamätám, má vážnu tvár a všímam si, že má roztrhnuté pančuchy na lýtku. Zdvorilo sa odsuniem na bok, aby mala miesto. Je mi dusno, rozmýšľam, že sa zahrám na zbabelca, odskočím si a ubziknem pritom.
Nemôže si predsa myslieť, že sme zasnúbení po jednej noci!
-Ešte pracuješ na tom mieste? Bývaš ešte tu v meste?" Nedokážem na ňu pozerať, poklepávam prstami po stole, hlavne aby ma tu s ňou nikto z našich (mojich a Leiných známych nevidel).
-Prepustili ma a som opäť u rodičov.
-To mi je lúto. *To precestovala 350km?!*
-Pozri Martin, ja som myslela, že...že my dvaja.." Prerušil som ju, nemohol, nechcel som to počúvať.
-Do p*** ty ma prenasleduješ, bože nemôžeš pochopiť, že z toho nič nebude?! Keby som mal záujem tak zavolám, dával som všetky signály, že nechcem s tebou nič rozvíjať. Nelez za mnou, nájdi si niekoho, kto ti dá to čo chceš.
Bol som nahnevaný a ona sa rozplakala. Pozeral som sa inam, aby som nevidel jej slzy. Slzy dokážu odzbrojiť a to som nechcel. Vedel som, že teraz odíde a to som chcel. Postavila sa, a šla preč. Jej červený plášť sa o mňa pri tom letmo obtrel a mne pri tom prebehol mráz po chrbte. Dosiahol som, čo som chcel a predsa som sa necítil spokojný.. Objednal som si ďalší pohárik a bolo mi z toho blbo. Bolo mi jej ľúto, vyzerala tak zúbožene, teraz asi sedí na železničnej stanici, slzy jej stekajú po tvári a chveje sa od zimy. Mesto je plné rôznych živlov a ona je taká útla, čo keď ju niekto prepadne?
Už som to nevydržal a rozhodol som sa, že ju nájdem a a vysvetlím jej čo a ako. Budem s ňou a dohliadnem, aby v zdravý nasadla na vlak domov. Ponáhľal som sa ulicami, zatienenými a osvetlenými a rojili sa mi myšlienky oslovujúce svedomie. Prehnal som to. Vbehol som do budovy stanice a hľadal som ju očami ale nič. Očakával som, že je na peróne ale ani tam nebola. Vracal som sa späť do mesta a modlil sa, aby bola u priateľky. Keď som prechádzal cez most, videl som tam postávať asi šiestich mužov boli zabratý do živej debaty a spýtal som sa ich, či nevideli dievča v dlhom červenom plášti.
Jeden mi odpovedal a mne sa zahmlilo pred očami, musel som zle počuť..
-"Jedno dievča v červenom plášti teraz nedávno odviezli, skočilo z mosta, ešte vidno fľak, keď sa pozriete dolu."
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mia155
7. 8.augusta 2007 19:32
bude aj koniec?alebo si mame kazdy dokoncit podla seba...?
3
To akoze pribeh...hadam ne pravda chuda devca....to je tak ked sa skutky nedaju vratit spat a potom to tak strasne lutujeme...
4
Raz som čítala knihu od Jane Austenovej, Pýchu a Predsudok a o nej bolo známe, že vie perfektne opísať ženský charakter akéhokoľvek druhu...myslím, že ty si ten, ktorý to isté vie robiť s charaktermi mužov
Napíš svoj komentár