Mesto v hmle

-A teraz odídeš?
-Myslím, že to bude lepšie..

Neodpovedal som hneď, vždy mi robilo ťažkosti prejavovať náklonnosť. Tu však išlo o veľa.. o nás dvoch. Zašepkal som:
-Pre mňa nie.
-Ale pre mňa áno.
-Si si istá?
-Nie.
-Tak ostaň so mnou.

Pozeral som sa jej do očí. Keď bola rozrušená tak jej vždy potemneli. Temné boli aj v túto noc. Stáli sme osamotení v parku, bola celkom blízko pri mne, ale dušou už vzdialená..
bol som si istý, že naše stretnutie bolo vpísané do môjho osudu už dlho pred mojím narodením, veril som, že budeme spolu ešte dlho ak nie navždy. Rozumel som si s ňou tak ako ešte s nikým.

Stretli sme sa pred dvoma rokmi. Bol som v knižnici, vyberal som si nejaké knihy, po návrate domov som si ich začal listovať. V jednej som objavil papierik. Bol popísaný.

Zmietam sa v mori dní, nocí a poryvov,
zaspávam sama, schúlená, tomu koho dnes ešte nepoznám,
naveky súdená..

Strašne sa mi to páčilo, bolo to také..kúzelné cítil som, že máme rovnaké myšlienky. Strašne som ju chcel spoznať. Lenže ako na to?
Opýtal som sa knihovníčky, že kto mal tú knihu vypožičanú predo mnou. Jej odpoveď ma stála bonboniéru a slušňácky úsmev, na ktorý sa zmôžem len v prípade núdze, lebo hoci zaberá, vyzerám pri ňom priteplene.

Ďalším krokom bolo, že som obvolal všetky čísla s tým menom, čo som ich našiel v tel. zozname. Nebolo ich veľa a ja som volal vo veci nevrátenej knihy bla, bla, bla
Až som natrafil na to, čo som hľadal. Zdvihlo to nejaké dievča.
-Dobrý deň, som z okresnej knižnice mesta ****, splatnosť výpožičnej lehoty vypršala pred dvoma týždňami ohľadom titulu "Mesto v hmle"....

Samozrejme, oponovala, že tú knihu už vrátila, ale znamenalo to pre mňa, že som našiel trasu na prechádzky.
Prechádzal som sa okolo tej ulice a prvých 13 dní nič, ale nevzdával som sa. Vzal som si do hlavy, že ju chcem vidieť. Až som raz uvidel celkom pekné dievča vchádzať do toho vchodu. Mal som dojem, že je to ona. Prešiel som okolo toho domu aj na druhý deň, pripadal som si ako šialenec, psychopat ale mal som vo vačku ten jej papierik a proste mi to nedalo. Ďalšie dva dni zasa nič. A potom som tam stretol spolužiaka.

-Čaves ty tu bývaš?
-Hej, čo ty tu robíš?
-Ále len som sa bol prejsť.

Potom som z neho vytiahol či pozná istú L.S. a on ju poznal, dokonca sa s ňou aj priatelil a dohodli sme sa, že nás zoznámi.
Po pár dňoch mi volal, že či v sobotu môžem, že bude nejaká akcia a ide tam aj L.S. No jasne, že som mohol!

Keď som vošiel do budovy, kde sa to konalo, oslepovali ma laserové svetlá a ohlušovali tuc tuc-y, ktoré nemám veľmi v láske. Bol som rád keď ma ten spolužiak našiel a ťahal za sebou. Poslal ma k baru a povedal aby som počkal. Bol som nervózny, hoci v podstate o nič nešlo. A potom predo mnou stála. Moja drahá L. Nebolo to to dievča, čo som videl. Našťastie, lebo L. bola omnoho čarovnejšia. Okúzlený som na ňu hľadel a potom ma napadlo, že jej to určite nie je príjemné a tak som sa prinútil na ňu nečumieť. Nebola oblečená tak ako tie dievčatá na tej diske. Páčilo sa mi, že nie je tak vulgárne vyzývavá a predsa ju prítomní chalani a muži hltali očami.

Mala zopnuté vlasy a niekoľko pramienkov sa neposlušne uvoľnilo a tienili jej tvár. Po tom čo nás spolužiak predstavil, sme sa dali do reči. Vadila nám však tá hudba a tak sme vyšli von. Prechádzali sme sa až sme sa ocitli v parku, na lavičke a rozprávali sme sa do rána. Povedal som jej o tom papieriku a knihe, v ktorej som ho našiel, a spomenul som aj moju lesť. Nenahnevala sa a rozhovor pokračoval o tej knihe.
Po celonočnom rozhovore sme mali problém sa odlúčiť, lebo sme si mali toho ešte toľko čo povedať..

Okrem toho, že bola krásna, som na nej obdivoval aj chytrosť. Na druhý deň sme sa stretli znova. V tom istom parku pri tej istej lavičke. Zrazu L. objavila malé šteňa. Pomenovali sme ho podľa postavy z tej knihy, vďaka ktorej sme sa spoznali. Psa som si nechal, ten čo som mal predtým mi zahynul pred rokom. Toto bol náš spoločný pes, Gordon. Neviem či má zmysel rozpisovať, všetky tie dni, ktoré sme trávili v dvojici, o prvom bozku, prvej noci, prvom držaní sa za ruky...
O tom, že ako som sa o ňu strachoval tak, ako sa bojíme o tých najmilovanejších, o tom, že koľké šťastie som prežíval keď ma len tak objala a ......

Teraz som myslel na to všetko, a že to nedokážem stratiť, nemôžem ju stratiť! Snažil som sa rozpamätať sa na deň, keď som ju začal strácať. Z myšlienok ma vytrhol jej zastretý hlas.
-Nemôžem ostať. Dávaj pozor na Gordyho.

Podišla ku mne, zotrela mi slzy, ktoré som si ani nevšimol, že ma prezradili, naposledy ma pobozkala a šla preč. Odkráčala mi zo života.
Sledoval som jej siluetu, jej povievajúce vlasy a potom mi zmizla z dohľadu.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu