...Tak ako každý rok tak aj tento. Na jar prichádzajú sviatky v ktorých ja nevidím veľky význam. Ide zrejme o zachovanie tradícií a to je asi pekné, neviem. Nemám v obľube žiadne sviatky... ale na tieto do konca života nezabudnem.
Pri písaní týchto riadkov mi tečú slzy...je to tak čerstvé a boli to teraz asi najviac.
Pondelkove ráno... ráno ako ine rána ale obohatené o to že je to veľkonočný pondelok spojený s tou pre mňa nemilou oblievačkou.
Úprimne by som radšej dostala mnoho vedier vody a milión rán korbáčom ako ranu ktorú sme na raňajky dostali všetci.
Mladý chlapec z dedinky v ktorej síce len krátko ale žijem sa z nedele na pondelok obesil. Tragédia. Vo veku mojeho brata mladučký 17 ročný pre mňa milo pôsobiaci človek. Vraj pre dievča. Bože, ako si toto mohol dopustiť? Videla som prvý krát plakať mojeho brata, videla som zlomené duše.
Pri pohľade z okna vidím ten moment....prevteľujem sa do teba a rozmýšľam prečo?
Na čo si myslel, čo ťa presvedčilo o tom, že už nechceš ostať so svojou rodinou a priateľmi.
Posielam ti všetku moju energiu, silu, modlitbu. Oslobodil si sa z pút tohto sveta...a ja dúfam len v jedno, že ti to stálo za to..
Poslednú dobu moj život opúšťajú mnohí mladí ľudia... Bože ? potrebuješ nových anjelov?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
loveistheanswer  9. 4. 2012 18:31
kvôli dievčaťu? no tak teraz nech s tým žije do konca života
Napíš svoj komentár