Ach tak veľa sa stalo. Bože pokašľala som more vecí. Ale to je klasika. Zvykla som si, že čoho sa dotknem zničí sa, čo začnem nedokončím nechcela by som poznať človeka ako som ja. Nezávidím mojim priateľom.
A zase som zabudla, čo som vlastne chcela povedať. Aha nič!
Chcem sa naučiť nič nepovedať. A chcem naučiť ľudí chápať môj svet. Vysvetliť mame, že už nemám 12 ani 16. A dať jej vyoperovať hlasivky, aby na mňa už nikdy nekričala, lebo presne to na nej nenávidím.
Chcem vedieť kedy človek niečo myslí vážne a kedy sa so mnou zahráva. Lebo potom sa stále bojím, že sa zahráva a potom nikomu neverím a potom mi to každý vyčíta a bla bla bla...
A ešte chcem aby bol svet miesto kde by som chcela žiť a nie miesto kde mám pocit, že ani nepatrím.
Nemám depky. Ani zlý život dokonca. Len proste nemôžem pozerať na to čo sa deje. Ako si ľudia ubližujú a ako sa snažia ublížiť aj mne.
Hej a ja nechcem nikomu zle. Ale dá sa to, keď ti v kuse niekto podráža nohy.
Trošku tolerancie, to jediné by stačilo. Potom by som si možno zvykla aj na fakt, že som ničiteľ a mimozemšťan na zemi.
A, keď sa to nedá. Tak si chcem žiť v mojej ružovej bubline, ale bez narušiteľov. Nech mi dajú všetci pokoj.
A hlavne nezáviďte šťastným ľuďom lebo tým ich oberáte o šťastie a nikto by nechcel aby sa to stalo jemu.
Stále mám pocit, že som nepovedala nič.
...ale asi sa cítim lepšie ....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A k tomu mysleniu na nič, chlpáči majú k tomu super trik, ktorý sa snažím stále aj keď zatiaľ nie veľmi úspešne odkukať - volá sa prozaicky "Nerieš"