Úlomok môjho šialenstva

Včera neprišiel na net. Tak som mu nadránom poslala smsku, že nemôžem spať a stále rozmýšľam nad tým, čo mi posledne napísal. Chcela som sa o tom porozprávať, ale nebola možnosť.

Napísal mi, že ku sebe nikoho nepustím. Že sa tak veľmi bojím lásky, či hocijakých citov, a on rozmýšľa či je to normálne.

Je to normálne?

Nespal!
Vraj sa preto cítil hlúpo, ale chcel vedieť či súhlasím s tým čo povedal. A ešte jedna vec. Vždy, keď mu napíšem nezabudnem podotknúť ako veľmi ma to mrzí.

A súhlasím?
Neviem, či s tým súhlasím. Skôr sa bojím, aby nemal pravdu. Veď ja som sa priam narodila pre lásku, vždy som sa cítila ako hlavná hrdinka z románov a teraz mi chce povedať, že to nedokážem?
Hrozné, ležať v posteli a pozerať do blba. Čakať na zapípanie mobilu, aby mi čo to vysvetlil.
Vraj sa môže mýliť, občas zabúda, že je chyba aj v ňom a nemám sa trápiť.

Nemám sa trápiť?
To sa ti povie, netráp sa.
Trápim sa, a už len preto, že viem že sa trápiš ty!
Ten skvelý pán úžasný. Ktorého nedokážem ľúbiť, aj keď by som tak veľmi chcela.
Trápim sa aj preto, že mi musí to aká som vysvetľovať niekto iný, lebo ja sama to neviem.
Hľadám sa, a keď sa raz nájdem bojím sa, že ty tu už nebudeš.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu