Kám sa postavím, opriem sa a spím.
Spím a snívam o tebe. Svet dokonalých ľudí plných lásky.
Stále cítim ruku.
Budí ma, nedovolí mi ani len snívať, nad niečím po čom tak túžim.
Klameš mi vraj si ma miloval.
Klameš mi a nevieš, že ja to viem.
Klameš a čakáš, že pod falošným úsmevom je aj moja dôvera.
Pod tým úsmevom čo si ma naučil práve ty.
Hlava v dlaniach.
Ticho cítim v celom mojom tele.
Neznesitelný kľud.
Hrozný pokoj.
Niečo po čom inokedy tak túžim ma zožiera.
Výčitky, začínam mať výčitky.
Ale prečo? Veď som nič neurobila.
Alebo práve preto?
Zaslúžil by si si nôž do srdca zato, že si ho tam zapichol ty mne.
Verím v lásku. Ale neverím, že niktorí ľudia sú schopní milovať.
A tebe? Tebe už nebudem veriťnikdy.
Naivita!
Oči zalepené slepou dôverou.
Ruky omotané okolo tela a neschopné vystrieť sa a brániť.
Aj jazyk mi onemel.
Stále nemôžem uveriť, že sa to stalo.
Odchádzam a ty nevieš, že už sa nevrátim.
Budem ti vôbec chýbať?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár