Pred domom som našiel aj svoje auto. Ja kretén som šoféroval opitý. Mám brutálne šťastie, že ma ešte nechytili fízli. Kľúče som mal vo vreckách a tak som rýchlo naskočil do svojho nabúchaného auta a čo najrýchlejšie som zmizol z tej ulice.
Domov som došiel asi o desiatej ráno. Rodičia už odišli do kostola. Ja som im povedal, že zostanem spať u niektorého kamoša. Už ani neviem, aké meno som im povedal. Nie je to jedno?!
Bol som strašne smädný. Vybral som z chladničky minerálku a ani som sa neobťažoval vyberať si pohár. Fľaša bola takmer plná, ale vypil som ju na ex! Potom som sa ešte poobzeral, čo sa nachádza v chladničke, ktorá je z pravidla, vždy plná. Zobral som si včerajšie obložené chlebíčky, ktoré robila mama a s chuťou som sa do nich pustil. Ale hneď som ich aj musel vypľuť, lebo chutili odporne. Pozrel som sa na kyslú papriku na vrchu a ona bola pokrytá modrou plesňou. No fuj! Celý chlebíček skončil v odpadkovom koši a mne na jedenia aj prešla chuť. Človek po opici vraj nemá mať vôbec chuť do jedla, ale ja som alkohol zvládal už celkom dobre. Roky skúseností... Tak som si teda uvaril dobre silnú kávu. Ani som nepočkal, kým poriadne vychladla, hneď som ju vypil, síce som si dosť popálil jazyk. Chvíľu som sa ešte motkal v kuchyni a potom som prešiel do svojej izby. Ľahol som si a zaspal som.
Prebudil som sa. A uvedomil som si, že o mne skoro nič neviete. Rozprávam vám tuto svoj ranný nedeľňajší rituál a vy ani neviete, kto som. Fajn! Volám sa Max Beck Mám 18 rokov, som v maturitnom ročníku v jednom všivavom gymply, kam ma dali rodičia. Poviem vám aj ako vyzerám, aby ste si ma vedeli lepšie predstaviť. Som vysoký meter a osemdesiatpäť centimetrov. Mám tmavohnedé vlasy. Nie sú ani krátke, ani dlhé. Z pravidla ich nosím postrapatené. Mám hnedé prenikavé oči. Teda aspoň hovoria, že sú prenikavé. Zvyknem chodiť trošku zarastený. Pôsobí to ako pútač na baby. A čo sa týka postavy, mám ju vyšportovanú, keďže hrám futbal a príležitostne aj iné športy. Toľko k môjmu vzhľadu.
Mám sestru Milku, tá je už dospelá, má 28 rokov, je vydatá za jedného Španiela menom Sebastian a je práve tehotná. A mám ešte jednu sestričku Miu, ona má 6 rokov a chodí do škôlky. Možno si pomyslíte, že rodičia medzi nami robili dosť veľké rozdiely, čo sa týka toho veku. Hej. Sú to veľké rozdiely. Mama Milku porodila už ako 17 ročná, lebo ju nabúchal fotrík, tak sa vzali a nakoniec medzi nimi vznikla aj láska a časom sa rozhodli mať deti aj dobrovoľne.
Mama je právnička. Má právnickú agentúru. Volá sa Izabela. Dosiahla dosť dobrú kariéru aj napriek tomu, že tak skoro mala dieťa. Je to šikovná žena.
Otec je architekt a volá sa Kamil. Tiež je celkom šikovný.
Moji rodičia sa stretli ešte na strednej. Otec tam bol veľký frajer a mám taký pocit, že idem aj ja v jeho stopách. Len dúfam, že ja nenabúcham žiadnu babu, lebo to nedopadne dobre. Ja by som si ju určite nezobral. Otec pochádza z bohatej rodiny, preto si aj mohol dovoliť sa tak úžasne postarať o mamu.
No a toľkoto predstavovania by na úvod aj stačilo. Viac sa dozviete možno časom.
„Sme doma!“ začul som mamin prenikavý hlas, keď odomykala dvere. Mia sa okamžite rozbehla ku mne a ja som ju vyzdvihol do vzduchu. Mala to veľmi rada.
„Max, Max! Kde si bol?“ kričala po mne, keď som ju zložil na zem. Mám taký pocit, že keď bude dospelá a raz sa vydá, jej muž bude poriadne pod papučou. Ale mám ju veľmi rád.
„Spal som u kamaráta. Veď som vám to včera hovoril.“ Hovoril som pozerajúc skôr na mamu ako na Miu.
„Naozaj?“ pozrela na mňa podozrivým pohľadom a dala si pritom ruky vbok. Bola to taká malá herečka.
„Tebe by som neklamal.“ To klamstvo ma až zabolelo. Klamať takej nevinnej dušičke ako je Mia bolo odporné dokonca aj mne.
„Dobre.“ Uspokojila sa a začala si vyzúvať topánky.
„Kedy si prišiel domov?“ spýtala sa ma mama, keď si zložila kabát. Medzitým ako som spal sa poriadne rozsnežilo a ona mala kabát celý mokrý.
„O desiatej. Prepáč, že som nešiel s vami do kostola, ale nejako sme zaspali.“ Luhal som ako sa len dalo.
„Nič to.“ Vydýchla a išla ďalej po dome.
Keď som prišiel do obývačky a sadol som si na gauč, Mia už pozerala televízor. Nebola ani prezlečená zo sviatočných šiat.
„Čo pozeráš?“ prihovoril som sa jej.
„Rozprávku.“ Odpovedala v skratke a oči neodlepila od obrazovky.
„Akú?“ rýpal so do nej. Vedel som, že ju to rozruší a začne so mnou bojovať.
„Špiónky a neotravuj ma.“ Zahriakla ma. Bol som zvedavý, či som aj ja bol takéto decko...
„Tak ja ťa otravujem?“ šťuchol som do nej ukazovákom. Prevrátila sa na našom priestrannom gauči a už sa začal otvorený boj v podobe šťuchania, šteklenia a v jej prípade aj kopania. Ale nebolelo ma to.
Potom som si s ňou pozrel jeden diel tých jej Špióniek a išiel som si robiť svoju robotu.
Spomenul som si, že zajtra je škola a mal by som sa niečo poučiť. Ale vôbec sa mi nechcelo. Nepatril som práve medzi tých dobrý žiakov. Podľa mňa som logiku aj mal, len som bol lenivý. Ja viem... Mrhal som talentom, ak sa to dá takto nazvať.
Schmatol som teda svoj foťák a vyrazil som von. Bola strašná zima. Asi som to trošku podcenil, lebo som si dal len kabát na tričko s krátkym rukávom. Ale mal som chuť byť trošku na čerstvom vzduchu.
Prešiel som sa najprv po dedine a potom som zašiel do neďalekého lesa. Dali sa tam robiť neskutočné zábery. Prišiel som k potôčiku, ktorý začal práve zamŕzať. Polovica potoka bola zamrznutá a druhá polka ešte nie. Bol to krásny pohľad a tak som ho zvečnil. Dobrá fotka! Putoval som ďalej a hľadal som momenty, ktoré by sa oplatilo odfotiť. Porobil ešte zopár fotiek a pomaly sa zvečerievalo. Išiel som domov, nechcel som byť vonku v takejto zime a ešte k tomu večer.
Pohádzal som si zopár školských vecí do tašky, aby sa nepovedalo, že sa vôbec nepripravujem a zasadol som na svoj trón k počítaču. Fotky z foťáku som hodil do compu, urobil som zopár úprav a hodil som ich na svoju stránku, kde som uverejňoval svoje diela. Mala celkom dobrú navštevovanosť. Keby tak na ňu natrafil aj niekto, kto by o ne mal seriózny záujem. Verím, že zo mňa raz bude slávny fotograf.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár