Nový začiatok? (1.časť)

„Poď so mnooou prosíííím... Už je na čase. Tretí mesiac tu každý piatkový večer doma trčíš, nič nerobíš, aj chudáka psa zbehneš vyvenčiť len na 10 minút. Potrebuješ ísť na vzduch. Potrebuješ byť medzi ľuďmi, aj keď dobre viem, že to je momentálne to, k čomu máš veľký odpor. Ale nie všetci sú ako Lukáš. Nie všetci sú ako Laura. Tam vonku je kopa ľudí, ktorí stoja za to a zažiješ s nimi konečne príjemný večer po dlhej dobre odkedy si sa rozišla s tým debilom. Poď so mnou, no tak...“ Presviedčala ma takým spôsobom, že som mala pocit, že ak nepoviem áno, nevzdá to ani do zajtrajška.
„Ale...je mi dosť zle od žalúdka...“ Vedela som, že je to márny pokus, hlúpa výhovorka, no to bolo posledné čo by mi mohlo pomôcť pred tým ako ma Dida zhrabne so sebou na piatkový záťah do našich barov. „Simona! Ty ma naozaj považuješ za takú sprostú? Makaj sa osprchovať, ja ti zatiaľ z tohto vyberiem niečo sexi na seba.“
Jajáj. Kedy som ja mala chuť vyzerať sexi odkedy som po rozchode? Aha...vlastne raz áno... keď som chcela Lukášovi ukázať, aby si uvedomil, o čo prišiel...no pokus nevydal...on mal pri svojom boku už totiž inú- dlhonohú, chudú, vysmiatu Lauru s vlasmi ako z reklamy na nový Pantene. Mohla by som ja robiť čo by sa len dalo, ťažko by som vyzerala aspoň z polovice tak. A on sa nechal ňou oblbnúť. Vymenil dvojročný vzťah za nejakú krásnu ale sprostú bábiku. Dokonca skôr ako mi stihol povedať niečo ako "je koniec". Pri týchto myšlienkach mi už naozaj prišlo zle od žalúdka, snažila som sa ďalej na to nemyslieť a dala som si vlažnú sprchu.
„Pohni si! O pol hodinu začína v Arcadii koncert nejakých začínajúcich rockových kapiel, chcem to stihnúť.“ „Jasné, jasné. Už idem.“ Hodila som na seba zmatňujúci makeup, čiernu linku, špirálu a vošla som do izby. Tam ma Diana chvíľu presviedčala, kým som súhlasila, že to oblečenie, ktoré mi vybrala, si na seba dám. Pri pohľade do zrkadla som si uvedomila, že obidve dnes vyzeráme fakt dobre. Potom sme vyrazili von. Cestou sme stretli pár známych, ktorí boli milo prekvapení, že ma vidia v piatok večer vonku, prehodili sme pár slov a išli sme ďalej. Už sme boli pri bare, kde zachvíľu mal začať koncert, no bola tam masa ľudí a museli sme čakať pred vchodom, kým sa ľudia pomaličky tlačili dnu.
„Čaute kočky, “ ozval sa príjemný mužský hlas. Pozrela som sa na Dianu, ona na mňa a obidve sme sa otočili dozadu. Hlas patril vysokému, tmavovlasému chlapovi, vedľa neho stáli ďalší dvaja, odhladom mali tak 22 a pozerali na nás. „Ahojte, “ odzdravila sa Diana.
Ja som bola trochu vymletá, iba som na nich čumela a v duchu rozmýšľala, aké je to zvláštne spoznávať nových chlapov s myšlienkou, že možno z toho dačo bude. S myšlienkou, že si ten chalan môže vypýtať moje číslo, že možno na budúci týždeň pôjdeme na rande, že možno bude so mnou teraz flirtovať... Celé dva roky som na také veci pri nových zoznámeniach nemyslela, lebo som bola šťastne zadaná. A vlastne tých zoznámení bolo veľmi málo. Nemala som ani potrebu spoznávať nových ľudí, hlavne nie chlapov, veď som bola presvedčená, že ja som už našla toho, s kým budem ešte veeeeeeeľmi dlho, lebo nemáme vo vzťahu komplikácie, sme voči sebe tolerantní, pomáhame si, zažívame kopu srandy, vieme sa nekonečne dlho rozprávať a jednoducho nevieme bez seba žiť. Lukáš možno ten pocit nemal... Vtom môj myšlienkový pochod prerušila mierna bolesť. Diana ma totiž štuchla lakťom do rebra. Spamätala som sa a bola som myšlienkami späť, pri troch dobre vyzerajúcich chlapoch, ktorí sa chceli s nami zoznámiť. Dida sa hneď začala zoznamovať, vlastne robila mnohé aj za mňa, bola som jej fakt vďačná. „Toto je Sima, ja som Diana.“ Keby som nemala takú iniciatívnu kamarátku, ktorá ma zobudila, povedala im za mňa aj moje meno ( keďže som bola duchom neprítomná), asi by som sa topila myšlienkami vo svojej minulosti a porozchodových náladách a ani by som si nevšimla, že chalan, ktorý sa mi predstavil ako Tomáš, má taký pekný úsmev. Aha, vlastne nie len úsmev. Aj vlasy mal super, také tamvé, husté a trošku strapaté. Zlatý chlapec. A zrazu sa na mňa pritisol. Veľká skupina ľudí, medzi ktorými sme boli aj my, sa totiž pohla smerom ku vchodu do Arcadie, a my sme boli unášaní davom. Cítila som sa ako jedna zo sardiniek v konzerve, nemala som skoro žiadny životný priestor, no aspoň som v tej tlačenici zacítila, ako super Tomáš vonia. O pár minút koncert začal. Dida sa ku mne pretlačila a do ucha mi kričala: „Ten Tomáš je presne tvoj typ, však? “ Ja jej na to: „Je v pohode, no ja nechcem ešte chlapa, ešte je skoro.“ No ona do mňa rýpe ďalej: „A to kedy plánuješ zase začať žiť? Už je na to čas. Už treba minulosť hodiť za hlavu. Zobuď sa, chce to nový začiatok.“ ...Diana zase mala pravdu...

 Vymyslený príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu