moja myseľ je chorá.
Znova ma to ničí,
nevládzem už ďalej,
zlosť zo mňa kričí.
Nevládzem už vstať,
úsmev, čo mám tak rád,
zas na tvár dať...
Snažím sa o to deň čo deň,
znovu sa smiať,
no je to čoraz ťažšie,
začínam sa báť,
že to už nezvládnem,
na tvrdú Zem dopadnem...
Boh mi je svedkom, že som sa snažil,
ako nejlepšie vedel som žil.
S každým vychádzať,
kým som nezačal upadať.
Čím viac som sa snažil,
viac zlého som zažil.
Teraz sa mi zdá, že nemá to význam,
hľadám cieľ života,
k tomu sa priznám.
Preto aj keď tu zlyhávam,
stále viem, že niekde tam,
má ma niekto fakt rád.
Preto oplatí sa stále žiť,
stále v niečo veriť
a začne sa Ti dariť
aj keď niekto sa ťa snaží zničiť.
Nech nevíjde o to sa snaž
a každý úsmev si váž!
Lebo to je tvoja opora
a nepotrebuješ na to doktora,
stačí každý milý človek,
čo pomôže ti rád...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zabudnuta
1. 4.apríla 2010 23:15
veľmi pekné upútalo ma to..aj tými zvýraznenými slovami (veľmi efektívne) zaujímalo by ma, čo ťa vypudilo niečo také napísať...je to silne precítené...aspoň ti na mňa tak pôsobí peknééé
Napíš svoj komentár