Áno, pre vás píšem tento blog. Pre moje dve najlešie kamarátky. Neviem čo sa stalo, netuším prečo ste s tým začali.

Že nemáte kamarátov? Nie? Vždy som tu bola pre vás, aj plno iných našich kamarátiek. Smiali sme sa spolu, vymýšlali sme blbosti.
Či máte problémy doma? No u nikoho to doma nieje dokonalé, ale poznám vašich rodičov, aj vašich súrodencov. Peniaze máte, máte kde bývať, nehladujete.
Problémy v škole? Obidve jednotkárky, s množstvom kamarátov. Obľúbené u učiteliek.

Tak čo sa stalo? Aký iný dôvod ste mohli mať na to, aby ste si obidve začali rezať ruky?

Myslíte si že ja nemám problémy? No mám a tiež ma to štve. A režem si žily? No režem? Vidíte moje ruky? Nie, pretože jediné jazvy mám na kolenách z detstva, keď som sa učila bicyklovať.

Viete ako sa o vás bojím? Nie, do riti, neviete, vám je to fuk, pretože vás "rezanie sa" baví. Oh dobre, tak mňa začne baviť hovoriť vašim rodičom čo robíte. Ináč sa to asi nevyrieši čo? Alebo mám rovno do školy spolu s nimi zavolať nejakého psychológa? Neviem čo robiť. Tak mi poraďte.

Možno pomôže iba vám dohovárať. Pomôže? Neviem, jedna kamarátka to už skúšala-nepomohlo. Ale keďže som sa ja o vašom probléme potvrdila až dnes poobede, nemala som ako. Ale ak by som vás dneska stretla, neviem či by som sa udržala. Bojím sa pondelka, áno bojím, pretože pokiaľ ide o takéto veci, ja nebudem ticho.

Mám chuť sa na vás vykričať. Aj keď viem že by to zhoršilo. No toto nieje normálne, nie, nech si hovorí každý čo chce, ale všetko sa dá vyriešiť. Každý, každulinký problém. Ak človek chce. No vy asi nechcete.

 Skutočný príbeh
Komentuj
 fotka
georg21  20. 9. 2013 19:41
@minns toto je psychický problém alebo pod. Treba k nim domov zavolať odborníka, hovoriť o tom s ich rodičmi. :letim:
 fotka
m1rko  20. 9. 2013 20:00
 fotka
sveter  20. 9. 2013 23:30
Mali sme to v škole, nezvládla som to spolu s niekoľkými spolužiačkami a išli sme normálne za triednym, riešilo sa to s rodičmi, decká chodili ku psychológovi... Aj ja som to vtedy odsudzovala rovnako ako ty (a mala som asi aj zhruba toľko rokov čo ty, možno kus menej) a absolútne som nechápala a asi ani nechcela chápať... No dostala som sa do obdobia, kedy tomu rozumiem- nie, nikdy som si fyzicky neublížila- len proste chápem, že človek je možno občas príliš slabý aby dokázal urobiť niečo iné... Pozri sa okolo, ani jedna osoba nie je šťastná, nikto, všetci majú problémy a tým, že im za sebapoškodzovanie budeme nadávať im nepomôžeme, práve naopak. Dnes niekomu vynadáš a zajtra sa dozvieš, že sa obesil, lebo to, čo si mu povedala bol posledný klinec...
Chcem povedať, že ti veľmi dobre rozumiem, že sa bojíš. Každý sa bojí, že niekoho/niečo stratí. Ale pokiaľ im povieš, že sú sprosté keď to robia, ver mi, že s tým neprestanú lebo sa stále budú cítiť nepochopené a budú mať pocit, že ich ani nechceš chápať, že im nechceš pomôcť. Mala by si to každopádne povedať niekomu, buď rodičom, alebo hociktorej učiteľke a vysvetliť im, že im chceš pomôcť, že ti na nich záleží a že sa na to nedá pozerať...
A držím palce, že to dobre dopadne, lebo sa nemôžem pozerať na to, ako do piče ide tento svet a koľko mladých ľudí a malých detí si to tak skoro začína uvedomovať, a rieši to takto...
 fotka
minns  22. 9. 2013 10:50
@sveter ďakujem, v pondelok sa s nimi skúsim normálne porozprávať, ak nepomôže, zavolám ich rodičom. (riešiť to cez našu triednu by sa nedalo). Aj keď určite budú na mňa strašne nahnevané ak to poviem ich rodičom, ale myslím že je prednejšie to, aby s tým prestali.
Možno to z časti začínam chápať aj ja, že im to pomáha, ale hoci by to bolo neviem ako super a pomáhalo by mi to, ja by som s tým určite nezačala.
 fotka
sveter  27. 9. 2013 21:42
@minns prepáč že ti takto neskoro odpisujem ale som zmätená z tohto nového birdzu
okej držím palce nech sa to vyrieši
a tak ti poviem že, všetko, na čo si kedy povieš že "nikdy, určite nie, toto sa mi nestane,..." tak presne to sa určite stane. takže si nesľubuj, že určite nie lebo nevieš čo sa stane... nechcem tým ale povedať že sa určite začneš rezať a tak, len že slová a myšlienky majú väčšiu hodnotu ako si myslíme
Napíš svoj komentár