Prídem domov, viem že mám ešte 1,5 hod. času a odchádzam naspäť na bus na animátorskú chatu. Som pobalená, osprchovaná, všetko nachystané, idem si zobrať mobil a že pôjdem už. Pozriem na stoja, nič...na stolík, nič...do kúpeľne, nič...mierne so strachom sa obzerám po ostatným kútoch domu ale nič. Zobrala som teda sestrin mobil že si idem prezvoniť. Vytočím číslo : Ľutujeme, nedostatok kreditu. Chytila som teda bratov mobil a volám. Mobil vyzváňa, ale ja nič nepočujem, behám po dome, ale nič. Chytila som paniku, lebo som vedela že som nemala tichý profil nastavený. Slzy v očiach a blik v hlave... och tie moje malé vrecká na nohaviciach. určite mi vypadol v buse. Pozreli sme teda s bratom na lístok a zavolali na SAD-ku dúfajúc že niečo nájdu. Na svoj mobil sme volali, že možno niekto zdvihne. Keď sa ozvalo že volané číslo je nedostupné, mala som pocit že už je koniec, no potom bolo číslo opäť v dosahu a pri zavolaní ho zdvihol pán šofér autobusu. „No čo, ten mobil chcete?“ „no áno“ odpovedal brat. Šofér povedal, kde býva a že už je doma. Na nete sme pozreli bus ktorá mal ísť len o pár minút. Rýchlo sme schmatli veci a bežali na zastávku. Stihli sme to akurát včas. cestou som sa trošku bála žo čo a ako, lebo hlas v mobile nebol vôbec príjemný.
V susednej dedine sne najskôr trošku poblúdili a išli opačným smerom no nakoniec sme to našli. Otvorila pani manželka. spýtali sme sa, či sme prišli správne, predstavili sa a povedali že sme prišli po mobil. Medzi časom ako poň išla zo schodov vykukol pán šofér, nesmelo som sa pozdravila, on len tak stál a čudným výrazom na mňa pozeral...."Ako ste prišli?" pýta sa hrubým hlasom. " Autobusom" odpovedala som, poďakovala za mobil a šťastná ako nikdy išla s bratom na hranolky do pizzerie kým sme čakali na bus domov.
Plánovanú chatu som už zmeškala, tak som sa mohla aspoň doma vyspať. Rodičia boli v robote iba oco stihol prísť domov tesne predo mnou tak o tom vie. mame som sa rozhodla tento zážitok nepovedať. Poznám ju, najskôr by som mala hodinovú kázeň a potom by mi ešte pekných pár rokov pripomínala že sa neviem o svoje veci starať.
Dnes ráno som sa skoro preriekla. Hádali sme sa, koľko trvá cesta na zastávku.
mama: minule som to stopovala a bolo to 7 min.
ja: no ja za 5 min zájdem
mama: nie za 5 min určite nestihneš
ja : vče......vlastne nič . svoju vetu že včera som to stihla za dve minúty som si radšej nechala pre seba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár