SPOMIENKY

Nikdy som neverila, že spomienky na nieco, mozu tak bolieť a ubližovať.
Ale teraz som sa presvedčila o úplnom opaku.
Hovorí sa, že keby človek nemal spomienky, neveril by, že bol niekedy v živote šťastný. V mojom prípade to nie je celkom tak. Mám veľa spomienok na ľudí, situácie a práve tie ma zmenili. Tie zo mňa urobili to, čím som teraz. Už neverím na lásku...A načo aj??? Všetko sa to začne, prejde pár prchavých krásnych okamihov a keď si myslím, že sa už nič nemôže pokaziť, je koniec.... z ničoho nič.... A zase ostanú len spomienky. Možno práve kvôli nim už nie som táká akou som bola predtým, optimistické dievča, milujúce život. Moja budúcnosť a sny spadli na dno priepasti a tam sa rozbili na márne kúsky. Všetko na tomto svete je mi už ukradnuté. Všetko kvôli spomienkam a viere, že už nič nebude ako predtým. Ale prečo je to tak??? Načo začínať, so stále rovnakým koncom??? Však to nemá zmysel, stále padať na dno a potom sa snažiť o5 dostať na vrchol. Nechať si zlámať srdce a znova sa ho snažiť poskladať do neakého prijateľného tvaru.

Trošku nelogické, ale minulosti sa bojím viac ako budúcnosti......
A neviem či sa mám tešiť na budúcnosť, lebo v budúcnosti bude súčasnosť minulosťou, čo je ďalší dôvod báť sa.....!!!!!!!

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu