nech robím čo robím mám pocit, že ma celý svet nenávidi a pred očami sa stracajú ľudia na ktorych mi najviac zalezi. este pred par tyzdnami bol svet farebny a teraz sa postupne z neho zacali vytracat farby. ani som si nestihol vsimnut kedy k tejto zmene doslo. nie som dokonaly a nikdy nebudem. preco ma nemozu brat takeho aky som?
trvalo mi mesiace kym som nazbieral odvahu a povedal im co som chcel. zobrali to velmi dobre, bol som stastny ze ma nemajú za totalneho paka, ale potom som si uvedomil, ze vsetky tie slova boli len slova utechy. videli moje chyby a tak ma zacali lutovat. ja lutost nepotrebujem. chcem respekt.
som zo seba znechuteny aj zo svojho zivota. vsetko do coho sa pustim sa znici. kam sa podeli moji blizky? kde ich mam hladat?
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
V prvom rade si musíš odpustiť. Maj so sebou trpezlivosť a ver si! Máš prísnu povinnosť "byť blížnym" pre toho úbožiaka, ktorým si Ty sám. Viac ako znechutenie zo seba je užitočné, ak budeš pokojne niesť svoje bremeno a príjmeš svoje limity. A pri tej najmenšej nehode prvej (alebo entej ) nemysli hneď na to, že spolužitie nie je možné.
Tvoji priatelia Ťa neopustili a neopustia, ver mi.