,,Ahoj!“ Pozdravil ma a pobozkal ma. ,,Už si hore? Myslel som si, že budeš spať ešte dlho.“
,,Dobré ráno, Martin,“ pozdravila som ho, ,,veď som spala dosť dlho, ale čo ty? Už si dlho hore?“ opýtala som sa ho a pripravovala som si teplé kakao.
,,Ja som vstal len pred chvíľkou. Naraňajkujem sa s tebou. Doteraz som si len čítal časopis. Spravím raňajky, posaď sa,“ ponúkol sa a vstal. ,,Môžu byť rohlíky s redkvičkou?“ spýtal sa.
,,Ďakujem, si zlatý. Áno, môžu byť. Á, ahojte! No čo, už sa vám nechcelo spať?“ Pozdravila som Bruna a Hanza. Ako vidím už vstali.
,,Hav! Hav! Hav!“ Pozdravili a odbehli ku svojím miskám. Tam však zistili, že sú prázdne. Obaja vzali misky do papule a prišli ku mne, aby som im naložila čerstvé raňajky.
,,Počkajte, už sa to nesie!“ Zvolala som a nasypala som im do misky mäso z konzervy a zopár granúl. Potom som im naliala vodu a už sa do toho pustili. O chvíľu prišiel Miloš s Colly a šteniatkami.
,,Dobré ráno. Máte aj vy takú svalovicu ako ja?“ opýtal sa a sadol si za stôl.
,,Takmer si necítim nohy,“ povedal Martin, keď nakladal Colly a šteniatkam raňajky. ,,Viete, že dnes Marge a Linda odchádzajú? Budú mi chýbať, sú super!“ ,,Naozaj? Síce veď načo by tu boli, keď odídeme. Už nebude mať Kika veľa práce. Ale som zvedavá, kto jej bude pomáhať s koňmi? My bývame dosť ďaleko.“
,,Dohodol som sa s ňou, že jej budem chodiť pomáhať aj cez rok. Aspoň sa odreagujem od školy,“ povedal Martin. Jemu sa žije. Bude s koňmi každú chvíľu. Škoda, že bývame tak ďaleko.
O chvíľu už boli redkvičkové rohlíky a teplé kakao na stole. Všetci traja sme sa do toho pustili a veselo sme sa rozprávali.
,,Čo budeme dnes robiť?“ spýtala som sa a odpila si z kakaa.
,,Môžeme ísť jazdiť. Kika ešte spí?“ navrhol Martin.
,,Áno. Nakukol som jej do izby. Tá má ešte polnoc,“ povedal Miloš.
,,Fajn. Keď dojeme, môžeme ísť pre kone. Napíšem Kike odkaz, že sme si išli zajazdiť,“ povedala som. O chvíľu už boli raňajky v nás. Tak sme sa teda pobrali pre kone.
,,Dobré ránko,“ pozdravila som Katie a pohladkala som ju po krku. Potom som išla ku Chazinovi.
,,Čau krásavec!“ Pozdravila som aj jeho. Potom sme naložili koňom ovos a pokiaľ jedli sme ich vyčistili. Keď dojedli, vyviedli sme ich na trávnik a vystrojili. Teraz ráno pôjdem na Katie. Chazina vezmem na vodidlo, nech sa aj on trochu prebehne. Len čo sme vysadli, z domu vyšla Kika. Vidieť, že len pred chvíľou vstala.
,,Dobré ráno mládež,“ pozdravila nás a zakývala nám.
,,Dobré ráno Kika. Ideme si zajazdiť,“ pozdravili sme ju.
,,V poriadku, ja sa zatiaľ naraňajkujem,“ povedala a odišla do kuchyne. Pobrali sme sa teda do lesa. Dohodli sme sa, že zájdeme k Čistému jazierku. Tam je prostredie najkrajšie. Cestou sme zbadali zopár veveričiek a jedného ježka. Spočiatku sme len kráčali. Chazina som viedla vedľa nás na vodidle. Neskôr sme začali aj klusať. Keď sme začali cválať, Chazina som dala Martinovi. Ja som si s Chazinom netrúfla cválať, predsa, Martin je tu z nás najlepší jazdec.
,,Neboj, aj ty sa to neskôr naučíš,“ povedal mi.
,,Určite. Ty ma to naučíš,“ povedala som a obaja sme sa na seba usmiali. Keď sme prišli k Čistému jazierku, zosadli sme, kone sme priviazali o stromy a pobrali sme sa bližšie k jazierku.
,,Myslíte, že si tam môžem vložiť nohy?“ opýtala som sa ich. ,,Rada by som sa trošku ovlažila, aspoň zistím aká je voda. Je strašné teplo!“
,,Ach, tie baby,“ zahundral si Miloš pod nosom.
,,Tiež som na to myslel, no podľa mňa môžeš, pravdaže ak sa nebojíš, že ti do nohy kusne nejaká ryba,“ vyhlásil Martin zo smiechom.
,,Vy ste ale vtipný! Ale, teraz ozaj, myslíš, že môžem? Nechcem ale dostať nejakú pleseň alebo čo,“ vážne som sa pozrela na Martina.
,,Samozrejme, toľkokrát som tam ja už mal nohy a som tu, živý a zdravý.“ Nakoniec som si tam sadla a nohy vpustila do čistej vody. Chalani si sadli vedľa mňa a veselo sme sa rozprávali.
,,Škoda, že už budeme musieť ísť domov, najradšej by som tu ostala celý rok. Nemôžem ani pomyslieť, že sa budem zase 10 mesiacov stále a stále učiť,“ povedala som.
,,Stále zase nie. Iba 8 mesiacov,“ povedal Miloš.
,,Ako to? Veď rok má dvanásť mesiacov! Dva z nich sú letné prázdniny a zvyšných desať škola. No nie?“ Zvedavo som na nich pozrela. Martin len pokrčil plecami, no Miloš povedal:
,,To máš pravdu. Neboj, ja viem počítať. Ale pozri sa. Spočítaj aj tie iné prázdniny,“ a začal rátať, ,,,vianočné, jesenné, jarné plus podaktoré dni čo sme doma, myslím tie sviatky... A to môžu byť spolu také 2 mesiac, možno dva a pol.“
,,No, na to som nemyslela, asi máš pravdu. Nejdeme už späť, už sme tu takú hodinku?“
,,Máš pravdu, poďme,“ a tak sme znovu vysadli na kone a pobrali sa domov. Prišli sme akurát na obed. Naše milé kuchárky nám dnes pripravili výbornú hráškovú polievku, vynikajúce kuracie rezne so zemiakovou kašou a nakoniec veľký zmrzlinový pohár. Tak sme si pochutnali, že sme pomaly ani nemohli vstať.
,,O koľkej prídu ráno pre nás rodičia?“ spýtal sa Miloš Kiki.
,,Včera večer som s nimi telefonovala. Nechcela som vás budiť, keďže ste už spali. Povedali, že prídu okolo desiatej. Kedy sa chcete pobaliť? Ešte dnes večer alebo až ráno? No, to znamená, že budete musieť skôr vstať,“ usmiala sa na mňa a na Miloša.
,,Radšej ešte dnes večer!“ Vyhŕkli sme naraz. Pomyslieť na to, že budeme musieť skôr vstávať ma až striaslo.
,,Ako chcete,“ povedala.
,,Nejdeme do izby? Môžeme si oddýchnuť po obede,“ navrhol Martin.
,,Fajn, tak poďme!“ Povedala som a potom sme sa spolu pobrali do Martinovej izby. Má to tam veľmi pekné. Posteľ má tiež vodovú, presne ako my. Nad písacím stolíkom má zavesené samé obrázky koní.
,,Vieš nádherne kresliť,“ povedala som mu.
,,Sára má pravdu. Keby som to ja kreslil vyzeralo by to ako od prváka. Ja neviem pekne kresliť,“ priznal sa Miloš. Vtom sme začuli zvonenie mobilu. S Milošom máme rovnaké zvonenie tak sme obaja naraz vybehli z izby pre telefón.
,,To je pre mňa! Ha ha!“ Ozval sa Miloš. Aj tak som zbehla do svojej izby, chcela som vedieť čo robia naši chlpáči. Samozrejme ako vždy, rozvaľovali sa na mojej posteli. Koľkokrát som im to zakázala. Veď ju môžu pretrhnúť! pomyslela som si.
,,Už aj dole z tej postele! Už aj! Veď som vám už hovorila, že ju môžete pazúrmi pretrhnúť,“ vyhnala som ich z postele. Pozreli na mňa tým svojím smutným pohľadom, ako keby mi chceli povedať, že ty nevieš aké je to hrozné ležať furt na zemi! Potom som si uvedomila, že Martin je sám v izbe a Miloš telefonuje, čo znamená, že aspoň na chvíľu môžeme byť sami.
,,Myslel som si, že už neprídeš,“ povedal mi Martin, keď som vošla do izby.
,,Teba by som tu samého nenechala. Konečne sme tu sami.“ Chlpáči nám neprekážali.
Martin zavrel dvere, zvalil ma na posteľ a pobozkal ma. Potom sme si sadli a rozprávali sa.
,,Budeš mi hrozne chýbať, ja to asi neprežijem,“ povedal mi.
,,Ja som na tom tak isto. Budem ti každý deň posielať listy,“ povedala som.
,,Ja tebe balíky, pošlem ti domov Chazina a Katie. Jaj, keby ste sa len presťahovali sem. Boli by sme spolu každý deň. Navrhujem, aby sme si išli ešte večer spolu zajazdiť, na rozlúčku. Teraz, prosím zavri oči.“
,,A načo?“ Spýtala som sa.
,,Uvidíš, len ich zavri,“ povedal mi a ja som zavrela oči. Po chvíli mi povedal aby som ich otvorila. Keď som ich otvorila, skoro som onemala od úžasu. Martin predo mnou, držal nádhernú striebornú retiazku s polovičkou strieborného srdca.
,,Teraz máme každý jednu polovičku. Keď ju budeš stále nosiť pri sebe, budem stále s tebou,“ povedal.
,,Bože Martin, Ty si ten najlepší chalan akého som kedy poznala. Milujem ťa!“ Povedala som z nadšením v hlase a pobozkala som ho. Potom sme sa ešte veľmi dlho rozprávali, bozkávali, hrali sme karty, (to tam bol snami už aj Miloš), hrali sme počítač a nakoniec sme sa išli okúpať do bazénu. Ani sme sa nenazdali a už bola večera. Keď sme sa navečerali pobrali sme sa hore do izieb, zbaliť sa. Ja som sa zbalila rýchlo, lebo sme chceli ísť s Martinom na prechádzku do lesa. Tentoraz sme išli obaja na Chazinovi. Ja som si sadla pred Martina. Pobrali sme sa do lesa. Neklusali sme, len sme kráčali a rozprávali sa a túlili sa k sebe. Bolo nám strašne krásne. Mala som pocit, že sme tam celú večnosť. Bolo to nádherné! Všade tma. Iba mesiac nám svietil na cestu. Akurát bol v splne. Nádherný pohľad. Všade ticho, iba sovy húkali. Martin je výborný jazdec. Lepšieho ani nepoznám. Vždy keď som zjojkla, že spadnem, ihneď ma zachytil a milo sa na mňa usmial. Neskoro večer sa táto nádhera bohužiaľ skončila. Pobrali sme sa odviesť kone do stajni, pretože sa zdalo, že bude búrka...
Veľmi sme večer nechceli zaspať. No nakoniec nás zmorila únava a zaspali sme hneď. Ráno sme ledva vstali. To bolo o pol desiatej. Ledva som otvorila oči, no keď som sa premohla, nado mnou stál Martin.
,,Dobré ráno princezná,“ pozdravil ma, ,,mám pre teba novinu. Tvoji rodičia sú už tu.“
,,Vážne? Veď ešte nie je desať?“ Vybehla som z postele dolu do kuchyne. Na poschodí som sa stretla s Milošom, ktorý sa tiež poberal do kuchyne. Spoločne sme zbehli po schodoch dolu. Mama s ocinom sedeli pri stole a rozprávali sa s Kikou.
,,Mami, oci!“ zakričali sme a rozbehli sme sa k ním.
,,Sára! Miloš! No poďte sem! Tak ste nám chýbali. Konečne vás vidíme,“ povedali a navzájom sme sa objali.
,,V aute nám porozprávate ako ste sa mali. Po raňajkách musíme hneď ísť, cesta je dlhá,“ povedal ocko.
,,Čo už, ale hneď teraz sa idete snami pozrieť do stajne!“ Prikázali sme im. O chvíľu zišiel aj Martin. Keď sa predstavil našim rodičom išiel s nami do stajne.
,,Toto je Katie a toto Chazin. O tieto dva sa starám,“ ukázala som na Katie a Chazina a vyrozprávala som im ako som ku Chazinovi prišla.
,,Nádherní. Dúfam, že si sa o ne pravidelne starala, to platí aj pre teba, o ktorého sa staráš ty?“ spýtala sa mama Miloša.
,,Tento biely, to je Matador,“ ukázal mamine a ockovi koňa.
,,Tento je tiež veľmi pekný, biely ako sneh!“ Povedal ocko. ,,A tieto sú koho?“ Ukázal na Širona a Bertu.
,,Tento je môj, volá sa Širon a táto kobyla Berta je Kikina,“ predstavil dva zvyšné kone rodičom Martin.
,,Nádherné, dúfam, že ste si užili. No poďte sa už naraňajkovať, aby sme už odišli, nechceme prísť neskoro,“ povedala mamina.
,,Po raňajkách sa prídeme rozlúčiť!“ Zakývali sme koňom. Naschvál sme raňajky naťahovali, aby sme ešte neodišli. Ani mne, ani Milošovi sa nechcelo domov. No raz sme skončiť museli, tak sme nanosili batožinu do auta. Ešte sa musíme rozlúčiť.
,,Tak sa teda majte, prajem vám šťastnú cestu,“ rozlúčila sa s nami Kika. Bruno ide samozrejme s nami. Všetci sme sa rozlúčili so všetkými psami, ktoré sa tu nachádzali. Potom sme sa ešte išli rozlúčiť s koňmi.
,,Tak sa majte moji zlatí, budete mi chýbať, hrozne sa na vás teším, keď sem znovu prídem,“ rozlúčila som sa s koňmi a každému som dala na pysk veľkú pusu. Ešte som ich poškrabkala za ušami a so slzami v očiach som odišla zo stajne. Strašne mi bolo smutno. Nevedela som si to predstaviť byť bez nich, no už som musela ísť, lebo mamina s ockom na nás už volali. Ešte som sa rozlúčila s Martinom. Ťažko sa mi od neho odchádzalo. A ešte k tomu ten sexi parfém...Ááách... Sľúbili sme si, že si budeme pravidelne písať. Keď sme už sedeli v aute, ocino naštartoval a my sme sa pomaly vzďaľovali. Hodnú chvíľu sme si kývali, až kým sme neboli za rohom.
Na začiatku cesty sme boli s Milošom dosť tichí. Ale neskôr, nám rodičia oznámili takú novinu, že som mala chuť skákať od radosti. No v aute sa to bohužiaľ nedalo. Naši kúpili chatu, tesne vedľa Kikinho domu. Môže to byť takých 200 metrov. To znamená, že budem pri koňoch a pri Martinovi častejšie. No samozrejme aj pri Kike. Budeme tam chodiť každé prázdniny. Je to úplne super. A naši mi dovolili, pozvať cez zimné prázdniny Martina k nám na taký týždeň. Keď sa to dozvie, bude skákať od radosti. Asi tak ako by som skákala aj ja! Život je supeeeer........ Čaute!!!!!!!!!!!!!!!!
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ani nevies, kolko vela tento text o tebe povie...
Kone, rodina, Martin, skusenostis konmi, psikovia, a celkovy pohlad na svet. Take nieco si ale vsimne iba niekto kto nieco o Tebe uz vie, mno...
Tvoja vtedajsia predstava idealneho zivota (zo vsetkym, co som teraz povedal t.j. rodina = mama + otec, kone, chalan, psikovia, dobre jedlo , a.t.d. ) ... a myslim si, ze ta predstava urcite este v Tebe je... a prajem ti, aby sa ti aspom niektore veci aj splnili, ktore si si vysnivala.
P.S.: Takemuto happy-endu ani ty sama neveris, alebo ano ... ? Ale, tak treba snivat. Ved o tom je zivot.