,,Bruno, ja chcem ešte spať. Opekačka je až večer. Ešte ma nechaj!“ dohovorila som mu, ale on nedal pokoj. Ňufákom zapol vežu a tá začala príšerne hrať.
,,Čo si sa zbláznil? Veď ohluchnem!“ Zakričala som naňho, lebo by ma nepočul, keby som mu to povedala normálne. Vyskočila som z postele a bežala vypnúť vežu. Práve sa otvorili dvere a do izby vbehol polospatý Martin s ponožkou na hlave.
,,To čo je za zvuk? Skoro všetci sú hore,“ povedal.
,,To sa opýtaj Bruna. Ráno ma zobudil štekaním a potom ňufákom zapol vežu,“ povedala som.
,,Múdry pes. Sám vedel zapnúť vežu.“ Myslela som, že ho bude karhať za ten hluk.
,,Keď sme už asi všetci hore, tak o štvrť hodinku budú raňajky. Papá!“ Pozdravil ma a usmial sa.
,,Čauko!“ Pozdravila som a tiež som sa usmiala.
Bruno ma chytil za ruku a doviedol k noetbooku
,,Čo je?“ Pýtam sa ho. Pozriem sa doň a tam je nakreslený veľký špekáčik!
,,To kto tam vložil?“ Pýtam sa ho. Neverím, že by to spravil on. Ešte som ho neučila pracovať s počítačom.
,,To som bol ja! Bruno miluje špekáčiky,“ povie za mnou Martin.
,,Ty si čakal za dverami, kým sa to neopýtam?“
,,Presne tak!“
,,Ty šibal! Bež dole, idem sa prezliecť.“
,,Nemôžem sa pozerať?“ pýta sa.
,,NIE!“
,,Dobré ráno vospolok,“ pozdravila nás Kika.
,,Dobré ráno Kika.“
,,Chutia ti feferónky?“
,,Sú poriadne štipľavé!“
,,Tie mám najradšej,“ povedala som. Keď som išla zahryznúť, všetci na mňa pozerali.
,,Čo pozeráte?“ Opýtala som sa ich. Dokonca aj psi na mňa pozerali.
,,Nič!“ Odpovedali. Bolo mi to dosť čudné. Tak som si ich nevšímala. Zahryzla som do chlebíka a vychutnávala chuť feferóniek.
,,Fíha! Tie sú výborné! Dajte si,“ povedala som im.
,,Teba to neštípe?“ opýtal sa ma prekvapený Miloš.
,,Štípe, ale je to veľmi dobré, tak si to nevšímam.“
,,My ti ich radšej necháme,“ povedala Kika.
,,Čo budeme robiť do večera?“ opýtala som sa.
,,Môžeme si ísť zajazdiť a potom sa ísť kúpať, naobedujeme sa, môžeme zase jazdiť alebo sa hrať so psami a potom ideme opekať. Predtým môžeme pripraviť ohnisko a prichystať stoly,“ navrhla Kika.
,,V poriadku. Poďme sa teraz obliecť a stretneme sa v záhrade,“ povedal Martin. Tak sme sa pobrali do izieb prezliecť sa. Zobrala som Katie do sáčika trochu kockového cukru a potom som išla do stajne, vyviesť ju. Keď som prišla do jej boxu bola osedlaná, aj uzdičku mala.
,,To kto ťa vystrojil?“ Opýtala som sa jej, ale odpoveď bola jasná. Katie zadnou nohou ukázala za kopu sena a ja som sa tam išla pozrieť.
,,Bu!“ Zakričala som na Martina krčiaceho sa za senom.
,,Á!“ Zľakol sa.
,,Katie, dohodli sme sa, že ma neprezradíš. A ja som ti už dal to jabko. Sakra, nezbednica,“ povedal. Katie hlasno zaerdžala a slinami ho ofŕkala. Dobre som sa na tom pobavila.
,,Máš aj múdreho koňa, Sára.“ Povedal a snažil sa ma pobozkať, keď v tom prišiel Miloš pre Matadora.
,,Miloš!“ Povedal.
,,Čo je?“
,,Á... nič!“
,,Idem po Širona,“ povedal Martin.
,,Dobre. Stretneme sa vonku.“ Vyviedla som s Milošom kone a čakali sme na Kiku a Martina. O chvíľu sa vrátili. Kika s Bertou a Martin so Šironom. Keď prišli, vysadli sme na kone a išli sme na prechádzku. Prvá išla Kika, potom ja, Miloš a Martin.
,,Ideme klusať,“ povedala Kika. Robili sme si skratky cez trávnik.
,,Nezahráme si naháňačku, len klusom?“ napadlo ma a tak som sa opýtala.
,,Dobrý nápad. Ale naháňaš ty a rátaš do 10,“ povedal Miloš. A tak som začala rátať, pokiaľ oni neodklusali preč.
,,Poď Katie,“ povedala som jej a rozklusala som sa smerom ku Milošovi – ten bol najbližšie. Miloš sa otočil a klusal predo mnou. Vyšiel na chodník a to už bolo ľahké. Načiahla som ruku a...
,,Je to Miloš!“ Zakričala som. Otočila som sa späť a klusala preč.
,,Katie. Trochu rýchlejšie,“ povedala som.
,,Si dobrá, Sára!“ Počula som z diaľky Martina. Čo tým myslel? Až teraz mi to došlo. Ja som cválala a ani som si to nevšimla. Bola som veľmi prekvapená. Páčilo sa mi to a tak som neprestávala. Zrazu som počula, ako Miloš zakričal: ,,Je to Martin.“ Zastala som a obzrela som sa dozadu, kde som videla ako Martin cvála rovno na mňa. Keď vedia dvaja cválať(vlastne jeden a druhý sa o to pokúša), tak sa nemusia naháňať klusom. Popohnala som Katie a tá začala cválať. Martin bol odo mňa asi 3 metre, ale keď som nacválala, bol odo mňa ďalej. A tak sme sa naháňali. Pred sebou som mala voľný chodník. Chodník bol dlhý. No ani som sa nenazdala a pomaly sa končil. Myslela som si, že tam ďalej pokračuje. Ale....jaksi som sa zmýlila.
,,Sára, brzdi. Nevieš skákať!“ Kričal za mnou Martin. Zhrozená som sa pozrela pred seba a tam som videla cez cestu ležať kopu kmeňov. Snažila som sa Katie zastaviť, ale kmene boli bližšie a bližšie. Už sa nedalo zastaviť. A potom...
,,Áááááááá!“ Zakričala som na celý les. Zavrela som oči a čakala som to najhoršie. Hrozne rýchlo som sa k tým kmeňom približovala. A potom buch. Doskočili sme na zem. Nič sa mi nestalo! Ihneď som zastala.
,,Sára! Panebože! Nič sa ti nestalo?! Myslel som si, že už si... . Ty máš ale šťastie,“ povedal Martin.
,,Ty brďo! Ten skok bolo šťastie.“
,,Poďme už domov. Treba očistiť kone a osprchovať im nohy. Súhlasíte?“ opýtal sa nás Martin.
,,Áno.“
,,Si dobrá, Sára!“ Povedala mi Kika.
,,Ďakujem.“ Keď sme prišli, odsedlali sme kone, očistili ich, osprchovali im nohy a potom sme ich odviedli do boxov. Ani sa to nezdalo, ale v lese sme boli skoro hodinu. Len škoda, že tej naháňačky bolo tak málo. Keď boli v boxoch, pobrali sme sa na obed ( zeleninová polievka, kurací rezeň so zemiakovou kašou a čerešňový kompót), po tom probléme, keď zabudol Martin navariť, už nechcel byť kuchárom. A tak si Kika najala dve milé kuchárky. Lindu a Marge. Keď sme sa naobedovali, išli sme si oddýchnuť na izby. Bruno sa hral s Hanzom v záhrade a Colly bola so šteniatkami, ktoré sa zase naháňali, v mojej izbe. Ľahla som si na posteľ a čítala som si Robina Hooda asi takú hodinku, potom som sa hrala so šteniatkami a nakoniec som si trochu pospala. Snívalo sa mi, že som bola na súťaži s Katie. A vyhrala som prvé miesto, kde mi dali zlatý pohár. Ale, po troch dňoch sa mi v rukách vyparil. A nato som sa zobudila. Spala som asi tri hodiny. Pozrela som sa cez okno a videla som ako sa Miloš s Martinom kúpu v bazéne. Keď som sa prebrala, obliekla som si plavky a išla som za nimi. Hneď, ako ma zbadali, začali na mňa striekať vodu vodovými pištoľkami. Vodovými pištoľkami? Ahá! Oni sú ešte detičky! Chvíľu som sa na nich zabávala, ale potom sa mi to prestávalo páčiť. Tak som išla do stajne po hadicu. Pomaly som sa k ním približovala a potom...
,,Chlapci..,“ povedala som im a oni sa otočili, že ma ostriekajú. Ale ja som na nich pustila prúd studenej vody. Pekne som im to vrátila!
,,Sára! Prosím, prestaň, je strašne studená!“ Poprosil Miloš. On prosí? Tak sa nad nimi zľutujem.
,,Vieš, aká bola studená?“ opýtal sa ma Martin.
,,Áno, viem. A viete vy ako som sa na vás zabávala?“
,,Áno!!!“ odpovedal nahnevaný Miloš.
,,Koľko je hodín?“ opýtal sa Martin.
,,Päť. Chvíľu sa môžeme ešte kúpať a potom si môžeme ísť zajazdiť a potom už bude večer a ideme opekať.“
Kúpala som sa s nimi len chvíľu.
Išla som do izby. Mala som chuť ešte na obložené chlebíky a Linda mi ich s radosťou spravila zo 10. Keď som ju pochválila, že sú výborné, bola celá šťastná. Zjedla som ich 5. Viacej som nevládala. A tak som ich dala psom, nech si ich rozdelia. Potom som si čítala opäť Robina Hooda.
O hodinu ma Kika zavolala, aby som sa obliekla do jazdeckého, že o desať minút ideme jazdiť. Tak som dočítala a obliekla som si rajtky a k tomu tričko s obrázkom koňa. Potom som išla do stajne osedlať Katie. Našťastie nebola osedlaná a nauzdená, lebo som ju chcela nauzdiť a osedlať sama. Keď som ju uzdila, ledva som jej napchala zubadlo do úst. Katie to nemá veľmi rada. Vždy ma opľuje. Ako teraz. Potom som ju osedlala. Kika s Bertou už čakali na trávniku. O chvíľu prišli Miloš s Matadorom a Martin so Šironom. Vysadli sme na kone a pobrali sme sa do lesa. Chvíľu sme išli krokom a potom sme začali klusať. Klusali sme dosť dlho. Klusali sme cez les a kľučkovali sme pomedzi stromy. Nakoniec sme spomalili a len kráčali.
,,Miloš, Sára, nechcete sa naučiť cválať?“ opýtala sa Kika. ,,Keď budeme všetci vedieť cválať, môžeme si spoločne zacválať.“
,,No tak dobre. Ale prídete mi na pohreb, keď sa zabijem?“ povedal Miloš a všetci sme sa zasmiali.
,,Jasné!“ okamžite som súhlasila.
,,Takže, teraz budeme vedľa seba kráčať potom začneme klusať a nakoniec cválať. Vy dvaja tu ostaňte, Sára, pôjdeš druhá,“ povedala nám Kika. ,,Tak, poď Miloš. Zatiaľ budeme kráčať. Dobre, teraz ideme klusať. A keď pôjdeme cválať, ja pôjdem prvá a Matador sa tiež rozcvála, a keby nie tak mu dávaj holene, hovor a núť ho cválať ako ,,Hop!“ alebo ,,Poď Matador!“ a tak podobne,“ hovorila Milošovi keď klusali. ,,Takže ja začnem cválať,“ povedala a nacválala. Miloš si ani neuvedomil, že Matador začal cválať. Na prvý raz sa mu to podarilo úplne super, ani trochu nezaváhal. Držiac sa pevne nohami, išlo mu to čoraz lepšie. ,,Dobre, Miloš! Ide ti to výborne,“ povedala Kika Milošovi.
Potom som išla ja. Ako začala Katie cválať, trochu som stratila rovnováhu a potom mi to išlo. Veľmi sa mi to páči!
,,Bol si super,“ povedala som Milošovi, keď sme kydali hnoj. To nám zabralo asi takú hodinku. Potom sme začali čistiť kone. Popritom sme sa rozprávali o lesnej naháňačke na koňoch.
,,Aj ty! Ale myslel som si, že sa skyd..,“ povedal Miloš práve vtedy, keď mu Matador oblízal celú tvár.
,, ...nem!“ dopovedal a všetci sme sa smiali. Keď sme dočistili kone, odviedli sme ich do boxov a dali sme im vodu a seno.
,,Bola si dobrá, Katie!“ chválim moju kobylu. O chvíľu som išla dovnútra. Bolo sedem hodín. Do slávnostnej opekačky ostávalo ešte veľa času, pôjdeme tam až keď bude tma. Zatiaľ som si kreslila obrázky koňov, ktoré som si potom zavesila nad posteľ. Potom som tam len sedela a rozmýšľala, čo budem robiť. A vtom ma to napadlo. Napíšem mojej najlepšej kamarátke Monike. Vybrala som si dopisovací papier a začala písať:
Ahoj Monča!
Ako sa máš? Ja skvele! U Kiki je to suprové. Naučila som sa jazdiť na koni. Kika má stajňu s koňmi. Vybrala som si vysokú čiernu kobylu, ktorú som pomenovala Katie. Kika má aj bazén, v ktorom sa asi každý deň kúpeme. Má tu aj jedného pomocníka Martina. Je skvelý! A čo sa nestalo? Zaľúbila som sa. Už spolu chodíme. Je už ako člen rodiny. Všetko s nami robí. Jazdí, kúpe sa, je a tak. Vieš aká je novina? Kika má dvoch Bernských salašníkov. Colly a Hanza. Spolu majú 6 šteniatok! Sú strašne zlaté! Pomenovali sme ich: Dingo, Denny, Doky, Deisi, Delly a Dina. Dingo si stále naháňa chvostík a Doky sa vždy pociká niekde v dome. Raz sa Milošovi vycikal do tenisiek! Je tu proste super! Tak to je už asi všetko. Ak sa Tti bude chcieť tak mi odpíš! Ahoj!
Sára
P.S.- prikladám adresu, fotku Katie a šteniatok
Keď som dopísala, zabalila som list do obálky, napísala adresu a odniesla som ho Marge. Zajtra ráno pôjde na poštu a tak mi ho môže poslať.
,,Sára, poď sem dolu!“ Zakričala na mňa Kika, ,,rozhodli sme sa, že potrebné veci na opekačku tam donesieme už teraz a už tam aj ostaneme, kým sa nezotmie. Aj tak o pol hodiny bude tma.“
,,V poriadku. O desať minút som tam,“ povedala som a pobrala som sa do izby. Zbalila som si do batohu telefón a darčeky pre Martina, ktoré som mu kúpila prednedávnom. Jeho obľúbenú bielu čokoládu s orieškami, fotografie koní o ktorých nevie, CD Rammstein, knihu Kone a poníky od A po Z ( takú mám aj ja ) a pohľadnicu. To sú ale darčeky! Som zvedavá, čo dostanem ja. O 2 mesiace mám narodeniny.
Zavrela som batoh a položila ho na posteľ. Zišla som dolu a pobrali sme sa pre veci. Martin zobral skladací stolík – ( prehovárali sme ho, že my ho zoberieme, keď má dnes narodeniny, ale nepodarilo sa nám to ), ja som zobrala slaninku, klobásky a špekáčiky a jednu dvojlitrovú kolu, Kika zobrala ďalšie dve fľaše a Miloš mal na starosti psov a šteniatka. Pozývali sme aj kuchárky, ale nechceli ísť. Táto cesta nám trvala asi pätnásť minút. Keď sme tam prišli, bola už takmer tma. Ja som sa pobrala naspäť pre batoh, lebo ostatní si veci už zobrali a ja som naň zabudla. Prešla som ďalších pätnásť minút, až kým som neprišla domov.
Keď som si zobrala batoh, už sa mi veľmi nechcelo ísť pešo. Išla som do stajne pre Katie. Iba som ju nauzdila a išla bez sedla. Kika nás učila jazdiť aj bez sedla. Je to fakt super. Len ten kohútik... Vysadla som a pobrala sa naspäť k ostatným. Ešte predtým som sa trochu prebehla s Katie cez les. Keď som tam za desať minút prišla, nechala som ju pri nás voľne pobehovať.
,,My sme zatiaľ rozložili veci a založili oheň. Poď, ide sa gratulovať,“ povedala Kika.
A tak sme všetci Martinovi zagratulovali. Kika mu dala nové biele rajtky, podobné ako mám ja a tiež knihu, Veľká kniha o koňoch. Miloš dal Martinovi tiež knihu. Bola to ozaj náhoda, že sme mu všetci dali knihy. Dal mu knihu Vy a váš kôň a CD Green Day, čo má veľmi rád.
,,Ďakujem vám veľmi pekne. Ste veľmi zlatí! To som teda nečakal!“ Ďakoval Martin.
,,Tak a teraz sa môžeme pustiť do opekačky. Kto si dá slaninku? Špekáčiky? Jablko alebo chlieb? Príďte si zobrať a nalejem vám ešte aj malinovku,“ začala Kika večernú opekačku. Ja som si dala dva špekáčiky, jablko a k tomu ešte chlieb. Martin si dal to isté, neustále sa na mňa usmieval a ja som mu úsmev opätovala. Miloš si dal tri slaninky – čo ja nemám veľmi rada, Kika si dala aj špekáčik aj slaninku a všetci sme sa zabávali. Aj psi dostali svoje. Každý dostal kúsok špekáčika a Katie dostala veľké červené jabĺčko. Keď sme skončili, bolo asi jedenásť hodín. Zbalili sme veci, zobrala som si batoh a chystala sa vysadnúť na Katie. No keď som chcela vysadnúť sedel tam Martin.
,,Vyskoč hore, prebehneme sa,“ povedal, usmievajúc sa.
,,OK!“ odpovedala som a vyskočila na Katie. Posadila som sa pred Martina a on ma pevne chytil, aby som nespadla.
,,Trošku sa prebehneme a prídeme po ostatné veci. Majte sa!“ oznámila som Milošovi a Kike a obaja sme im zakývali.
,,Aha... Choďte rovno domov, veď tu ostal iba stolík a prázdne fľaše. To zvládneme,“ odpovedala Kika a potmehúdsky sa usmiala. Asi niečo tuší pomyslela som si.
,,Ideme?“ spýtal sa ma Martin. Prikývla som. ,,Tak poď, Katie. Prebehneme sa! Drž sa Sára!“ Povedal a popohnal Katie. Najprv sme klusali a potom sme cválali. Behali sme cez les a kľučkovali medzi stromami. Bolo to krásne. Keď sme boli takmer pri dome, len sme kráčali.
,,Tak čo, bolo to dobré?“ Spýtal sa ma Martin.
,,Bolo to krásne,“ povedala som,
,,Poď do stajne.“
,,Bola to príjemná opekačka!“ povedala som, keď sme boli v stajni a ja som čistila Katie.
,,Máš pravdu, Sára. Ďakujem za nádhernú knihu i ostatné darčeky. To som veru nečakal,“ povedal.
,,Niet začo, ty by si spravil to isté.“
,,Sára, ja ťa milujem! Milujem ťa! Nepoznám lepšieho človeka na svete než si ty,“ povedal, pobozkal ma a ja som bola v siedmom nebi!
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár