Keď som sa ráno zobudila, bolo deväť hodín. Deisi a ostatné psy ešte spali a tak som ich nechala spať. Hneď som sa prezliekla do rajtiek a trička a potichu ako myška som zbehla do jedálne zistiť, či je už niekto hore. V kuchyni bola len Linda.
,,Dobré ráno, Sára! Aká bola opekačka?“ opýtala sa ma.
,,Ahoj, Linda! Bola suprová. Škoda, že ste nešli s nami, radi by sme vás tam privítali.“
,,Ale nie, my sme sa tam nechceli motať. Nám tu bolo dobre, pozerali sme televíziu a pojedali koláče,“ povedala.
,,Nuž. Je už niekto hore, okrem teba? Alebo som druhá?“ spýtala som sa jej.
,,Iba Marge, išla do obchodu, no o chvíľu sa určite vráti... A, pozri, už ide,“ povedala a ukazovala na Marge, ktorá práve prišla s plnými rukami nákupu.
,,Ukáž, pomôžem ti,“ povedala som a išla som jej s taškami pomôcť.
,,Ďakujem, Sára. Choď ešte na chvíľu napríklad do stajne, kým spravíme raňajky.“
,,V poriadku, ahojte!“ Pozdravila som a išla som do stajne. Naši štvornohí kamoši ma pozdravili vrúcnym zaerdžaním. ,,Čaute koníky! Vyspinkali ste sa?“ Opýtala som sa a hladila ich po hlave. Pozrela som sa do vrecka nohavíc a našla som tam ešte kockový cukor a tak som im ho rozdelila. Poponáhľala som sa a potom som sa išla naraňajkovať. Keď som prišla dnu, všetci od Miloša až po Doky (okrem kuchárok) už boli pri stole.
,,Dobré ráno vospolok!“ Pozdravila som ich.
,,Ahoj, Sára! Bola si v stajni?“ opýtala sa ma Kika.
,,Áno.“
,,Dobre, poď sa najesť, máme vynikajúce chleby s Nutelou a dáš si bielu kávu?“ spýtala sa.
,,Hej, diky.“
Sadla som si za stôl a pustila som sa do toho. O takú štvrť hodinku sme boli všetci najedení. Psy vybehli na dvor a my sme šli do stajne. Osedlali sme kone a pobrali sme sa do lesa. Najprv sme sa hodnú chvíľu len prechádzali a potom sme začali klusať. Ako si tak klusáme cez les, zbadala som asi 10 metrov odo mňa niečo čo sa podobalo na ležiaceho koňa.
,,Stojte! Pozrite sa na pravo! Vyzerá to, že tam leží kôň.“ A mala som pravdu. Na zemi ležal nádherný strakatý žrebec a mal zranenú nohu.
,,Je zranený! Musíme ho vziať k nám,“ vyhŕkla Kika. A tak sme museli zosadnúť a tomu úbožiatku pomôcť. Mal na hlave aj ohlávku. Ale vôbec sme netušili odkiaľ je. Tu na okolí nie je žiadna iná farma okrem Kikinej. Kôň bol hrozne ťažký, no museli sme mu pomôcť. Noha mu nepekne krvácala a pravdepodobne ho to veľmi bolelo, no musel sa postaviť. Všetci sme sa zapreli a o chvíľu už stál na nohách. Keď sa vystrel, jasne mu bolo vidieť nádherné čierne oči. Kika mala na svojom sedle pripnuté náhradné vodidlo a tak ho pripla koňovi o ohlávku. Chvíľu sa zdalo, že kôň je pokojný, no neskôr, keď zle stúpil na poranenú nohu, začal byť zúrivý.
Vzpieral sa na zadné a pokúšal sa Kike vytrhnúť. Po chvíľke trochu skrotol. Zistil, že to nemá cenu. A tak sme zobrali naše kone, Miloš zobral Bertu, lebo Kika viedla žrebca a pobrali sme sa pomaly domov. Kôň nepekne kríval a tak nám to trvalo asi 15 minút. Keď sme prišli do stajne, Kika zaviedla koňa do náhradného boxu, kde som zavrela ja Katie, keď som jej čistila box. Keď kôň vošiel do boxu ihneď si ľahol na podstielku.
,,Idem zavolať veterinára, vy ostaňte pri ňom a dajte mu vodu a ovos. O chvíľu prídem,“ povedala Kika a odišla dnu.
,,Chudák. Je mi ho ľúto, neviete odkiaľ mohol prísť?“ spýtal sa Miloš.
,,Ozaj netuším. Najbližšia farma je takých 50 km odtiaľto, pochybujem, že prešiel takú dlhú vzdialenosť a so zranenou nohou,“ ozval sa Martin.
,,Možno si ju zranil až tu v lese a niekto ho mohol vyhnať. Nemám rada ľudí, ktorí ubližujú zvieratám,“ povedala som.
,,Veterinár príde o pol hodinu.“ povedala Kika, keď prišla z domu. Pokiaľ neprišiel veterinár, boli sme stále pri koňovi. Presne o pol hodiny na minútu zazvonil zvonček.
,,Dobrý deň. Kde je pacient?“ opýtal sa nás.
,,Dobrý deň. Je v stajni, poďte za mnou,“ povedala som mu.
,,Tu je,“ ukázala som na koňa.
,,Je nádherný!“ Povedal a vošiel ku koňovi do boxu. Upokojujúco ho hladkal a pritom mu jemne ohmatával pravú prednú nohu, ktorú mal kôň zranenú. Po chvíli vyšiel a povedal: ,,Má narazený členkový kĺb a trochu si ho aj oškrel, preto mu tak krváca ale nebojte sa, o týždeň bude čulý ako rybička! Vidím, že máte nádherné kone.“
,,Ďakujem, ale tento nie je náš. Išli sme s koňmi na prechádzku a našli sme ho ležať v tráve. Neviem odkiaľ prišiel, tu na okolí nie je od tejto farmy žiadna iná!“ Povedala Kika.
,,Vážne? Také niečo počujem prvý krát. Nájsť koňa. Skúste v dedine rozvešať plagáty, či ho niekto nespozná a ak sa vám do týždňa nik neozve, tak si ho môžete nechať. A každých 6 hodín mu nohu natierajte touto mastičkou. Tak teda dovidenia!“ Pozdravil veterinár a odišiel.
,,Martin, vy choďte ešte na prechádzku, ja ostanem pri ňom,“ povedala Kika. A tak sme sa ešte vybrali do lesa. Zaklusali sme si a potom sme chvíľu ešte cválali. O takú pol hodinku sme sa vrátili. Odsedlali a oduzdili sme kone a ja som išla do izby, na notebooku som spravila plagáty a vytlačila asi 20 kusov. Potom som sa s Martinom a Milošom vybrala do dediny rozvešať ich.
O TÝŽDEŇ...
Prešiel týždeň a nik sa ku koňovi neprihlásil. A zdá sa, že Bruno si už zvykol na to, že tie šteniatka nie sú jeho ale Hanzove. Všetci deviati psi sa majú rovnako radi.
,,Už prešiel týždeň a nik sa neozval, nemali by sme ísť do dediny zvešať plagáty a koňa si nechať? Je mi ho ľúto. Neznesiem, keď pôjde preč. Už som si ho veľmi obľúbila. A dokonca som ho ja našla, tak by mal byť môj. Budem sa oňho starať presne tak isto, ako sa starám o Katie. Áno, nechám si ho a nikomu ho nedám. Ako sa bude volať? Napríklad, môž...“ začala som o týždeň raňajky. Práve som chcela povedať ako sa bude volať, no Kika ma prerušila.
,,Sára, Sára, Sára. Vieš aké to je ťažké starať sa o dvoch koňov? No, ale ako chceš. Menej času v bazéne a starať sa aj o Katie, aj o toho druhého. Musíš si uvedomiť, že je to ťažká práca, tak si to riadne rozmysli, ale ak si stopercentne rozhodnutá, nebudem ti v tom brániť.“
,,Ja už som pevne rozhodnutá! Budem sa starať aj o Katie aj o... Chazina. Áno, bude sa volať Chazin.“
Opustila som stôl a išla do stajne. Z komory som vybrala zopár jabĺčok. Najprv som išla za Katie a dala jej jedno jabĺčko a potom som išla za Chazinom. Práve pil z napájadla. Keď ma zbadal, otočil sa ku mne a nozdry sa mu rozšírili. Pomaly prišiel ku mne a zobral si z mojej ruky jabĺčko, ktoré som mu natŕčala. Potom som opatrne otvorila dvere boxu a vošla som k nemu. Katie ma uprene sledovala. Zavrela som dvere boxu a opatrne som išla ku koňovi so slovami:
,,Ahoj kamarát! Neboj sa, mám pre teba maškrtu. Neboj, neboj,“ opatrne som išla k nemu bližšie a bližšie. Natŕčala som k nemu ruku s jabĺčkom, keď v tom Katie hlasno odfrkla. Chazin sa zľakol a ustúpil.
,,Katie! Neboj sa, aj teba mám veľmi rada, no musíš pochopiť, že sa musím s ním spriateliť. No Chazin, neboj kamarát, neboj! My dvaja budeme kamaráti, tu máš vezmi si ešte jabĺčko,“ a podala som mu ďalšie. Katie zase odfrkla, ale Chazin sa už tak veľmi nezľakol. No nakoniec som musela dať posledné malé jabĺčko Katie a to veľké som im rozpolila na polovicu. Chazin sa ma už veľmi nebál, dokonca mi dovolil aj pohladiť ho. Otvorila som dvere boxu a vyviedla som ho von. Potom som vzala aj ostatné kone. Veď aj oni si budú musieť zvyknúť na Chazina! Tak som ich vypustila do výbehu a prizerala som sa ako sa spriatelia. Všetci piati sa na seba najprv pozerali a potom sa aj očuchali a prebehli po výbehu. ,,Chlapcov“ som nechala v jednej polovici a ,,baby“ v druhej. Nepotrebujeme zatiaľ žriebätka. Našťastie je ten plot už predelený. Po týždni liečenia, Chazinovi natoľko vyzdravela noha, že na ňu pokojne našľapoval. Neskôr som si osedlala Katie a vybrala sa do lesa. Po polhodinke preháňania cez les k nám dobehol Martin na Šironovi. Ešte chvíľu sme sa preháňali po lese a keď už bolo veľa hodín išli sme naspäť do stajne, kde som Katie vyčistila. Na obed sme mali výborný guláš. Najedená som sa pobrala do izby. Šteniatka boli rozvalené jeden na druhom v košíku pri mojej posteli a nerušene driemkali. Psy ležali okolo nich. Tak som sa aj ja uložila do postele. Spala som asi hodinu. Keď som sa zobudila, šteniatka boli už dávno hore.
Zbehla som do kuchyne, kde bola len Kika.
,,Ahoj! Kde sú chalani?“
,,Išli do bazénu. Máš ísť za nimi.“
,,Super! Idem si obliecť plavky.“ O 5 minút som bola vo vode s Milošom a Martinom.
Najprv sme sa hádzali do vody, potom sme sa špliechali, potom sme si len tak plávali a nakoniec sme sa pri bazéne opaľovali. Bolo také horko, že sme si pripadali ako v saune. Miloš zahlásil, že musí ísť na WC a tak som tam ostala s Martinom sama. Zavrela som si oči a podriemkavala, keď ma vtom niekto oblial vodou.
,,Ááá! Hej, Martin! To si nemal. Počkaj, keď ťa chytím,“ zakričala som naňho. Vyskočila som z lehátka a rozbehla sa za ním. O chvíľu som ho chytila a sotila do vody, ale on ma stiahol so sebou. Obidvaja sme spadli do vody a smiali sme sa. Keď sme sa upokojili, začali sme sa bozkávať, keď vtom prišiel Miloš.
,,Hups! Tak ... pardon!“ Povedal a so škodoradostným úsmevom sa otočil a odišiel dnu.
,,Nič sa nedá robiť, poďme dnu a neskôr im to povieme. Veď to nie je hanba! A Kika to už aj tak tuší. Ale tvárme sa najprv nenápadne,“ prvý sa zmohol na slovo Martin. A tak sme sa pobrali dnu. Kika s Milošom sedeli za stolom a keď sme prišli, pripojili sme sa k ním.
,,Zahráte si s nami karty? Hráme jokera,“ opýtala sa nás Kika.
,,Áno, radi.“
,,Tak rozdávam,“ povedal Miloš. Rozdal karty a začali sme hrať. Hrali sme asi 10 minút, keď nakoniec Martin vyhral.
,,Keby som mala ja to eso vytrela by som vám zadky hneď! Zahrajme si ešte,“ povedala Kika a začala znovu rozdávať. Mňa a Martina to už veľmi nebavilo, no hrali sme ďalej. Ako zázrakom sa nás nevypytovali na to čo videl Miloš v bazéne. Keď sme dohrali túto hru vyhrala som ja. No po chvíli Kika povedala:
,,Dobre, tvárime sa ako tupci, pritom všetci dobre vieme, o čo nám ide. Poviem vám pravdu. Mne a Milošovi vôbec nevadí, že vy dvaja spolu chodíte,“ povedala a ukázala na mňa a Martina. ,,Hneď ako ste sa spoznali, som zistila, že ste si padli do oka. Robte si ako chcete, my do vás rýpať nebudeme. Len žiadne prasačinky, jasné? A teraz, nepôjdeme sa prebehnúť na koňoch? Inač, Sára ako to vyzerá s Chazinom?“ Čo si myslí, že keď spolu chodíme sotva mesiac, už vlezieme spolu do postele? No, to by som teda nedovolila, veď mám len 16.
,,Je fantastický. Vieš ako rýchlo si na mňa zvykol?“ vyznelo to, ako keby som hovorila o Martinovi. Haha. „A ja už som sa s Martinom bola prebehnúť. Tak ja asi nepôjdem. Martin, ak chceš, choď,“ povedala som.
,,Ja asi pôjdem, ale veď ty môžeš odskúšať Chazina,“ navrhol Martin.
,,Vidíš, to je dobrý nápad. Kika mám mu dať Katienine sedlo a uzdičku? Asi nie, že? A nemáš nejaké náhradné?“ spýtala som sa Kiky. Dávať dvom koňom tú istú uzdičku je nehygienické a nepríjemné, no sedlo by sa ešte dalo ale aj tak by mal mať každý kôň svoje. A nemuselo by mu to ani veľkosťou sedieť.
,,Niečo by sa snáď našlo. Poďme sa pozrieť do šopy.“ Vybrali sme sa do šopy a ja som dúfala, aby sa tam niečo pre Chazina našlo.
,,Mala som pravdu. Ja som vedela, že som kúpila náhradné sedlo, podložku a je tu aj uzdička. Poď zobrať uzdičku a podložku, ja zoberiem sedlo,“ povedala mi Kika. Potom sme sa pobrali do výbehu. Keď nás Chazin všetkých zbadal, trochu sa zľakol.
,,Neboj, Chazin, neboj. My ti neublížime,“ oslovila som koňa. Potom som ho láskavo potľapkala po krku a upokojila som ho. Následne som ho vyviedla na dvor. Uviazala som ho a išla po uzdičku. Chazin bol pokojný a veľmi ľahko som mu ju nasadila. Aj keď som mu dala sedlovú podložku a sedlo, neprotestoval. Asi už niekedy nosil na chrbte jazdca. Potom som zbehla po Katie. Trochu na mňa zazerala, pretože som sa teraz viacej venovala Chazinovi ako jej a idem jazdiť na ňom a nie na nej.
,,Katie! Na tebe som už jazdila. Nechápeš, musím vyskúšať aj Chazina. Pôjdeš medzi nami,“ vysvetlila som tým nahnevaným očkám. Nenechám ju tu predsa samú, keď ideme všetci?! O chvíľu prišli aj ostatní so svojimi koňmi.
,,Ty berieš aj Katie?“ spýtal sa Martin.
,,Áno. Neostane tu sama. Pokúsim sa ju udržať...“
,,Vieš, Sára? Odkedy si sem prišla, veľmi si sa zlepšila pri koňoch,“ pošepol mi.
,,Ďakujem! Si zlatý. No, ideme?“ Opýtala som sa a oni prikývli.
Tak sme odkráčali do lesa. Ja som išla za Kikou a viedla som aj Katie. Veľmi neprotestovala a pekne si kráčala vedľa nás. Aj Chazin išiel veľmi dobre. Asi už bol zvyknutý, že na ňom ľudia jazdili. Poslušne reagoval aj na ten najmenší pokyn. Chvíľu sme len kráčali a potom sme klusali. Chazin klusal presne ako Katie. O chvíľu sa klusanie zapáčilo aj Katie. Klusala tak rýchlo ako Chazin, no podchvíľou ho chcela predbehnúť a tak sme s Chazinom museli zrýchliť. Prišli sme až k Čistému jazierku, kde sme si oddýchli a potom sme sa pobrali naspäť. Nechceli sme cválať. Tak sme si to odklusali až domov.
Keď sme prišli, odsedlali sme kone a odviedli ich do výbehu. Nakoniec sme pri koňoch ostali iba ja a Martin. Hladkali sme ich a škrabkali za ušami. Veľmi sa im to páčilo. Keď sme odchádzali, zapriali sme im dobrú noc a pobrali sme sa na večeru. Najedli sme sa krupičnej kaše, pozreli sme si seriál v televízii a spokojní s dnešného dňa sme sa pobrali spať. Deisi si ku mne znovu ľahla. Chvíľu sme sa hrali, potom som ju len škrabkala za ušami a keď zaspala, zaspala som aj ja.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár