,,Wou! Celý deň budeme na nohách? A čo psy, šteniatka, pôjdu s nami? A kam to vlastne chceš ísť? Predpokladám, že chceš ísť k Čistému jazierku a celý deň tam sedieť na zadku, čumieť na divé koníky a napchávať sa všelijakými dobrotami a keď bude večer vrátiť sa domov, zajazdiť si, vyčistiť a nakŕmiť kone, navečerať sa, pozrieť si niečo v telke a nakoniec zaliezť pod perinu, nie? Ak hej so mnou rátaj a ak dovolíš ešte si podriemkám,“ predniesol Miloš a oprel si hlavu o stolík.
,,Čo by si ty len nechcel? Určite pôjdeme s plnými batohmi na prechádzku do lesa, pritom určite hore kopcom až vylezieme na vrch nejakej hory, zastokneme tam americkú vlajku, chvíľu tam budeme vykrúcať krky na všetky strany a keď nás to už bude nudiť vrátime sa nazad, nie?“ Navrhol teraz Martin. Ja som mala ešte polnoc a tak som len počúvala, lebo od únavy by som ani ústa nemohla otvoriť.
,,V niečom máš pravdu a to je, že pôjdeme na prechádzku a bude to hore kopcom a že budeme vykrúcať krky na všetky strany- v tom máš pravdu, ale americkú vlajku tam zastoknúť nemusíme. My pôjdeme s plnými batohmi, cez les, hore kopcom, to nám zaberie dosť času, samozrejme budú tam menšie prestávky až prídeme na....“
,,...rozhľadňu,“ dokončila som Kiku. Kde inde by sme sa pobrali, nie?
,,Áno, je to rozhľadňa. A ubezpečujem vás, že je riadne vysoká, takže ak chcete môžete si zobrať nejaké pampersky, pre prípad, že by ste sa od strachu pokakali, nemám pravdu Miloš?“
,,Ha, ha, ha! To malo byť smiešne? Dobre, nepokazím ti radosť: zober pre istotu tri. A malá otázka, psy a šteniatka idú s nami?
,,Iba Hanz a Bruno. Colly so šteniatkami ostanú s kuchárkami tu. Už by sme sa mali naraňajkovať, ak chceme všetko stihnúť. No najprv sa choďte do kúpelne osviežiť, aby sa vám tie zalepené oči rozlepili, už aj!“ vyhnala nás Kika do kúpelne.
O minútu sme už boli na terase a napchávali sme sa výbornými chlebíkmi, potretými vajíčkovou pomazánkou. Dojedli sme presne o 7:35. Aby sme s plným žalúdkom nevliezli do vody, pobrali sme sa zase do kúpelne, umyť si zuby. Potom sme išli ku koňom.
,,Nazdar, Katie! Ahoj, Chazin! Dúfam, že ste sa dobre vyspali! Teraz vás očistím a nakŕmim,“ pozdravila som moje dva koníky. Najprv som poriadne vyčistila Katie, pretože mi stále hrýzla rukáv, lebo chcela byť očistená ako prvá. Po Katie som vyčistila Chazina a potom som čakala na ostatných. Zatiaľ som priniesla Katie aj Chazinovi vedro ovsa. Keď ostatní skončili, rozlúčili sme sa s koňmi a išli sa prezliecť do plaviek.
Neviem prečo, ale veľmi sa mi nechcelo ísť kúpať, radšej by som sa išla prejsť na Chazinovi. No už som išla radšej do bazénu.
Tentoraz sa s nami kúpala aj Kika. My traja ( ja, Miloš a Martin ) sme sa zabávali strieľaním na seba vodnými pištoľkami. Tie pištoľky nakoniec nie sú až také zlé, je to dobrá haluz. Kika dala prednosť pokojnému plávaniu, no ale pri nás sa jej to moc nedarilo, pretože sme zabrali takmer celý bazén.
,,Kika, poď sa snami hrať,“ prosila som ju.
,,Nie! Na takéto detské hry som už stará!“
Na obed sme mali hovädziu polievku a rezeň s pečenými zemiakmi. Bolo to výborné. Ako zákusok sme mali makovníky a orechovníky. Keď sme dojedli pobrali sme sa do izieb zbaliť si veci. Všetky psy išli spolu so mnou ku mne do izby.
,,No, čo si mám teda vziať?“ Opýtala som sa mojich chlpáčov, sediac na posteli a držiac pripravený batoh. Bruno sa postavil a priniesol mi v papuli mobil.
,,Jéé! Diki! To sa mi určite zíde. Budem sledovať čas. Potom si zoberiem.... niečo z toho šuplíka!“ Napadlo ma a ukázala som na šuplík v mojom stolíku. Ten šuplík bol plný všakovakých sladkostí, vrátane čokolád. Ihneď som si s tadiaľ vzala jednu orieškovú čokoládu a zopár keksov. V rohu šuplíka som mala pochúťky pre chlpáčov, tak som zbalila aj to. Aj oni si niečo dajú. Keď som sa k ním otočila, nemohla som odolať tým čiernym očkám. Tak som každému hodila aj teraz. Šteniatka sa na to veľmi rýchlo hodili a pochutnávali si. Potom som si do batohu hodila fotoaparát a dva náhradné filmy. Poznámkový blok a peračník. Keby som si chcela niečo zapísať alebo nakresliť a dve litrové fľašky pomarančovej malinovky. Marge nám na cestu nachystala šunkové chlebíčky, tak som si aj z tých vzala.
,,Tak, môžeme ísť!“ Vyhlásila Kika, keď sme už stáli na chodníku pred domom, vedúcim do lesa. Rozlúčili sme sa s kuchárkami a pobrali sme sa. Aj som sa na tento výlet tešila. Konečne sa počas týchto prázdnin prejdem na vlastných nohách.
Ticho v lese prerušovali len malé vtáčiky, ktoré si veselo štebotali. V lese nebol okrem nás takmer nik. Len z času na čas sme zbadali nejaké rodinky, ktoré sa vybrali na rovnakú túru ako my. Už sme išli aspoň hodinu, keď sme zbadali prvé rázcestie. Tu sme si spravili menšiu pauzu.
,,Pôjdeme doľava, doprava alebo rovno?“ spýtala som sa Kiki.
,,Rovno. Síce keby sme šli aj doľava tiež by sme sa na rozhľadňu dostali, ale rovno je to kratšie. Doprava by sme sa dostali dolu do dediny,“ prikývla som a vytiahla som si z batohu fotoaparát. Bruno s Hanzom sa hrali a ja si to tu trochu pofotím. Doma som sa prihlásila do fotografického krúžku. Najradšej fotím ľudí, zvieratá a prírodu.
,,Daj sem, odfotím vás,“ povedal Miloš a vytrhol mi foťák z ruky. ,,Sadni si k Martinovi a Bruno z Hanzom si ľahnú vedľa vás. Zavolajte si ich. Výborne! Tak, úsmev!“
,,To bude pekná fotka. Martin, myslím si, že Hanz chce aby si mu hodil paličku,“ ukázala som na Hanza.
,,No poď chlpáč. Dones!“ Hanz sa rozbehol pre paličku a v plnej rýchlosti utekal naspäť k Martinovi. ,,Nie, nie, nie! Hanz spomaľ. Ááá!“ Hanz naňho skočil a zvalil na zem. To bude dobrý záber, pomyslela som si. A tak som si ich odfotila.
,,Najlepšie bolo, keď ťa pooblizoval po celej tvári. To bude dobrá fotka!“
,,Mládež, môžeme ísť! Pred sebou máme ešte kus cesty, tak si švihnite,“ vyzvala nás Kika.
,,Veď tu sedíme len 5 minút,“ prosíkal Miloš.
,,Neboj sa chlapče, nasedíš sa až až.“ Kika zavelila a tak sme sa pobrali. Cestou sme zbadali zopár veveričiek a raz sme zbadali 2 srnky. Po 2 hodinách cesty sme si spravili ďalšiu pauzu, tentoraz dlhšiu, aby sme sa mohli najesť. Vybrala som si chlebíčky a jednu litrovú fľašu malinovky. Potom som vytiahla ďalšiu litrovú fľašu vody a granule pre psov. Kika doniesla pre Bruna a Hanza aj misky a tak sme im naliali vodu a nasypali granule. Naša 15 minútová prestávka ubehla ako voda a my sme sa pobrali ďalej.
,,Ako ďaleko to ešte je?“ Spýtala som sa Kiki.
,,Ešte asi 3 hodinky,“ povedala a zozadu sa ozvalo tenké zakvílenie.
,,Ešte 3 hodiny? Kika, ja si už teraz necítim nohy!“ Sťažoval sa Miloš.
,,Neboj, keď pôjdeme rovnakým tempom ako doteraz, prídeme tam možno skorej.
,,Naspäť, pôjdeme tou istou cestou?“ Opýtala som sa. Dúfam, že naspäť už pešo nepôjdeme.
,,Neboj sa, o pol ôsmej nás Marge bude čakať pri jednej chate. Naspäť nás odvezie,“ super, pomyslela som si. Konečne si oddýchnem. Ďalšie tri hodiny sme šliapali priamo do konca. Keď sme konečne prišli ku rozhľadni bolo už sedem hodín. Našťastie ešte bolo svetlo. Nechcela by som, aby sme liezli na rozhľadňu potme.
,,Uf! Konečne! Už si necítim nohy,“ povedal Miloš a zvalil sa na zem.
,,Tak, teraz vylezieme na vrchol rozhľadne. Potom pôjdeme ku chate, kde nás bude Marge čakať,“ vyhlásila Kika. Tak sme sa teda vybrali po schodoch na vrchol rozhľadne. Hore to bolo senzačné. Bol tam výhľad na všetky strany. Táto rozhľadňa tu bola nová. Predtým tu stála tiež rozhľadňa, ale tá bola stará a tak tu postavili túto. Je to jedna z najväčších rozhľadní na svete. Vystupuje sa na ňu šikmo hore a keď vystúpiš až na vrchol, ocitneš sa na dlhom moste, ktorý je podopretý 5 mohutnými, drevenými stĺpmi. Je to niečo fantastické. Keď sme sa porozhliadli, zišli sme dolu a pobrali sme sa ku chate. Kika mala pravdu. Tento kúsoček cesty netrval ani 5 minút. Na Marge sme nemuseli vôbec čakať. Tá už tam čakala a kývala nám.
,,Ahojte! Tak, ako ste sa mali? Túra bola dobrá? Vidím, že hej, Miloš. A čo rozhľadňa,“ opýtala sa nás a pozrela na Miloša, ktorý z radosťou naskočil do jeepu a rozvalil sa cez štyri sedadlá.
,,Je to od teba milé Marge, že si nás prišla vziať,“ poďakovala sa Kika Marge. Kika dovolila kuchárkam, aby jej tykali. Nemá moc rada, keď jej niekto vyká.
,,Ále, to bola maličkosť. Aj nabudúce. Teraz však už naskočte do auta. Ideme domov.“ Cesta trvala takú hodinku. Keď sme prišli domov, vybalili sme si veci z batohov a išli sme ku koňom. Pobrali sme sa do dediny a potom cez les domov.
,,Kone budú cez deň vo výbehu ak nebude škaredo. A keď bude pekná noc, ostanú vo výbehu aj na noc,“ predniesla nám svoj návrh Kika.
,,To bude senzačné! Aspoň nebudú furt trčať v stajni,“ pritakal Martin.
,,Presne tak!“ Povedala som. Miloš na znak súhlasu zdvihol do hora vztýčené oba palce. O 5 minút sme boli doma. Dali sme koňom nažrať. Strašne sa tešili, že nás vidia. Z radosťou som sa večer zvalila do postele a okamžite som zaspala. Tá túra bola dosť namáhavá, ale aj tak sa mi veľmi páčila. Raz začas je celkom fajn trochu sa rozhýbať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár