Ako zaujímavo sa môžete cítiť iba v podprsenke

Už som o sebe písala veľa. Už o mne môžete mať akú-takú neucelenú a zrejme aj nepravdivú predstavu. Okrem drzej, väčšinou nadržanej neschopnej kuchárky, som aj šoférka. Môj vodičák bude zanedlho oslavovať dva roky a presne toľko mi aj trvalo, kým som sa naučila skutočne DOBRE šoférovať. Nebola som talent od prírody a svoju prvú jazdeckú leckiu s Čirkom (najväčší hajzel medzi inštruktormi)som celú preplakala. A potom som uť plakala na každej jazde s ním.

Okrem toho všetkého pochádzam z Leopoldova. Možno niektorí tú dedinku s nefér privlastneným titulom MESTO aj poznáte. A teraz hlavný ťah medzi Leopoldovom a Hlohovcom opravujú. Znovu pokladajú asfalt, policajti majú pohotovosť a ďalším veľmi pekným sprievodným znakom takýchto opráv sú aj niekoľkokilometrové kolóny, ktoré sa tiahnu od hlohoveckého mosta až po našu križovatku. A jak na potvoru som dnes musela ísť vrátiť do knižnice v HC knihy. Vždy si to nechám na posledný možný termín a potom to ledva, ledva stíham.

Bus do HC nešiel. Musela som na zastávke čakať spolu s asi päticou podobných zúfalcov ako som ja, v neuveriteľnom hici. Nakoniec už nejaká tá kraksňa dorazila, bez klímy a s pokazenými oknami, takže sa nedali otvoriť. Parili sme sa v tej konzerve asi tridsať minút. Potom sa kolóna konečne pohla. A ďalších dvadsať minút a potom konečne ďalší pohyb. Do knižnice som sa už nejako predsa len doplazila. Strávila som tam asi tak dve minútky. A potom som sa musela nejako dostať domov (zajtra mám skúšku, tak hor sa späť do učenia).

Zas žiadny bus nešiel, ale to som už očakávala. Tak som sa rozhodla, možno trochu unáhlene, že domov dôjdem po vlastných. Peši. Celú štreku z HC do Leopoldova. Vtedy som si ešte neuvedomovala, aký neskutočne jebnutý ten plán je. Ale nevadí. Už za mostom som si uvedomila, že to asi nezvládnem. Obuté som mala žabky, ktoré zbierali po ceste každý jeden kamienok. Samozrejme dlhé nohavice, lebo som nemala oholené nohy a ČIERNE(! ! ! ! ! ! ) tričko. Ja vôbec neviem, kam som dneska odložila hlavu. Tak som tam kráčala, vedľa mňa sa tiahla kolóna jak na hraniciach pred Šengenom, a mne zrazu napadla spásonosná myšlienka.

Vyzliekla som si tričko. A len v podprsenke prešla celú trasu popri ceste. No nie LEN v podprsenke, šak nohavice som si nechala ale keby som fakt mala oholené aj tie nohy a na sebe trošičku krajšie, menšie a menej vyťahané nohavičky, tak by som si ich vyzliekla. A tak som tam teda kráčala, dívalo sa na mňa niekoľko desiatok párov šoférskych očí (kamionisti aj trúbili) a potom som si uvedomila, že to zas až také šlahnuté byť nemusí. Bo tá podprsenka vlastne tak trochu vyzerala ako vršok plaviek. Každé jedno zatrúbenie malo neuveriteľný vplyv na moje sebavedomie. A krásne som sa opálila. Tak to nakoniec nebolo až také zlé.

 Je to možné?

19 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu