Keďže som mlčal dlhšie, ako je normálne, bez slova či úsmevu sa otočila a odišla späť do predajne. Zrejme nepochopila, ako veľmi som bol očarený jej zjavom, jej postavou, chôdzou, nenápadnými pohupmi v bokoch, jemným pramienkom čokoládových vlasov, ktorý jej uviazol za uchom ako aj drobnou pehou pri vonkajšom kútiku ľavého oka. Bola presne taká, ako v mojich predstavách, snoch, želaniach a halucináciách, presne taká istá a predsa iná, krajšia, skutočnejšia a záhadnejšia.
Keď znovu vyšla, držala v drobnej dlani handričku, s ktorou sa pustila do utierania voľných stolov. Bola práve prehnutá cez vedľajší stôl, znovu tak nádherne tichá a sústredená. Načiahol som sa, aby som sa jej dotkol. Chcel som len ten jeden, jediný dotyk, ktorý by ma už konečne presvedčil o jej neotrasiteľnej a skutočnej existencií. A hoci vo svojich predstavách som sa dostal pod červenú zásteru, pod obtiahnuté nohavice a dokonca aj cez odhrnuté nohavičky hlboko do jej vnútra, teraz som chcel iba ten dotyk, iba to jediné, to čo som mal tesne vedľa seba, no čo bolo pre mňa rovnako nedosiahnuteľné ako zasnežené vrcholky Himalájí. Stačilo však raz uhnúť pohľadom, raz mrknúť unaveným okom a znovu zmizla. Tentoraz som však nedokázal odísť s prázdnymi rukami. Nedokázal som znovu osamelý zaľahnúť do postele a znovu sa nechať týrať svojou vlastnou fantáziou. Nedokázal som byť bez nej už ani sekundu, nieto ešte ďalší dlhý deň.
Odhodlane som vstúpil dnu. Vzduchom ponurej predajne sa šírila sladkastá vôňa kávy a cukru, a bolo tam veľmi horúco, dokonca teplejšie ako vonku. Za pultom stála staršia žena. Usmievala sa na mňa trochu ironicky, akoby si ma už predtým všimla sediaceho na terase. Ani som sa jej veľmi nečudoval. Moja nezávislá a trochu zanedbaná vizáž vzbudzovala u okoloidúcich dojem popleteného bezdomovca, ktorý chodí od domu k domu a zmätene hľadá spravodlivosť, lásku a svetový mier. Aj u tej postaršej predavačky som určite vzbudzoval podobný dojem. Keď som sa konečne presvedčil, že tá, ktorú hľadám a po ktorej túžim nie je nikde v predajni a dokonca sa zrejme nenachádza ani vzadu, kde sa podľa zvukov práve umývali riady, zostávala mi iba jedna možnosť - spýtať sa. Na moje veľké prekvapenie sa však predavačka zatvárila najskôr začudovane, potom zarazene a nakoniec vystrašene. Keď som jej podával presný opis dlhovlasej, útlej a tichej dievčiny, len pred chvíľou utierajúcej stoly vonku, pozerala na mňa, akoby som bol blázon, v očiach sa jej zračil strach a nakoniec ma odpálkovala tvrdením, že tu už mesiac pracuje sama, že dievča, ktoré tu pracovalo pred ňou a na ktoré sa presne hodí môj opis, kamsi zmizlo bez stopy a asi pred týždňom našli jej dobité telo v lesíku za mestom.
Neveril som tomu. Tisol som si dlane k ušiam, aby som nemusel počúvať tú do neba volajúcu lož, ktorá mi zastavovala krv v žilách. Veď som ju predsa videl! Vídaval som ju tu celé leto na terase, každú noc v mojej posteli a len teraz, pred chvíľou, som ju videl zasa. To nemohol byť prízrak, iba výplod mojej predstavivosti, to bolo skutočné. Ona bola skutočná. Bola a aj je! Nikto ma nepresvedčí o opaku, nikto.
Ukľudnil som sa až doma. Mal som tlak dvestodvadsať na stoosemdesiat, vyvrátil som zo seba zrejme všetky vnútornosti a ukľudňujúce vzrušenie, ktoré ma obyčajne v túto dobu vyhľadávalo, sa mi zrazu akosi vyhýbalo a mňa tak zvieral len mučivý pocit prázdnoty a bezmocnosti.
V tú noc sa mi o nej vôbec nesnívalo. V tú noc som však nezaspal ani na sekundu. Až v tú noc som konečne uveril, aj keď to bolo na prvý vnem neuveriteľné. V tú noc taktiež pršalo. Vôbec prvýkrát za celé leto. Bol som na balkóne, opretý o zábradlie, dážď mi zmáčaval tvár a vzduch bol popretkávaný sviežou vôňou, rovnakou, akou vždy voniavala ona. Nevydržal som to a iba v trenírkach som vybehol na ulicu, postavil som sa presne do stredu, dážď sa vpil do každej nitky mojej pokožky, nebo pretínali blesky úžasných tvarov a celé okolie sa otriasalo mohutným zvukov hromov. Nebál som sa ani som nemal strach. Tá letná búrka prišla práve včas, včas na to, aby som všetko pochopil a včas na to, aby som tomu stihol ujsť. Prišla, aby mi otvorila oči a aby ma zachránila. Prišla, aby mi ju ešte naposledy ukázala. Stála vedľa mňa a ja som sa jej mohol dotknúť a zistiť, že je skutočná, z mäsa a kostí, hebká a vlhká ako som si ju pamätal. Vlasy mala prilepené k drobnému telu, v kútiku oka mala stále tú drobnú pehu, pery znovu tak pootvorené a vlhké, zmäkčené jemným úsmevom. Po tvári sa jej rinuli prúdy dažďovej vody, drobučké kvapky sa jej zachytili na riasach, na špičke nosa, splývali v jej navlhnutom tričku a spájali sa znovu do drobného potôčika ústiaceho rovno medzi jej stehná. Iba tam stála a ja som sa jej dotýkal, očarený dokonalou a perfektnou krásou pred sebou. To nebol sen. To bola realita. Realita, ktorá mi ukázala, ako by sa mali končiť všetky sny.
KONIEC
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
titusik
7. 6.júna 2009 23:17
krásne napísané
2
"Moja nezávislá a trochu zanedbaná vizáž vzbudzovala u okoloidúcich dojem popleteného bezdomovca, ktorý chodí od domu k domu a zmätene hľadá spravodlivosť, lásku a svetový mier."-do tejto vety som sa prave zamilovala
Napíš svoj komentár