Harry Potter 6....nie som maniačka, ale už sa neviem dočkať

Budem trošku opakovať nadpis, no naozaj nie som maniačka. Celkom úspešne som sa zatiaľ ubránila Twillight mánií ani High School Musical ma nechytá, nemám ani jedno tričko so symbolom Hello Kitty a Da Vinciho kód som tiež videla iba film, lebo kniha ma po prvých riadkoch uspala. Ale Harryno...to je láska. Žiadna posadnutosť. To je vzťah.

A na začiatku to tiež nevyzeralo bohvieako ružovo. Keď sa všetci rozprávali o deji prvej knihy, ja som sa zduto hrala na ľadovú kráľovnú. Mala som tuším trinásť a už vtedy som sa zaprisahávala, že si tú knihu nikdy neprečítam, že je to len chvíľkové masové pobláznenie, ktoré prehrmí. A potom mama priniesla tú knihu. Harry Potter a kameň mudrcov. A keďže už od malička čítam viac, ako by bolo zdravé, otvorila som ju. A nudilo ma to.

Kamarátka ma presvedčila. "Len si to prečítaj, to len prvá kapitola je taká nudná, " hovorila mi a ja som jej nechcela veriť. Ale opäť som knihu otvorila. Prečítala prvú kapitolu, síce s odporom, ale predsa. A odvtedy tým žijem. Nie zas doslova, ale čarovný Rowlingovej svet ma úplne uchvátil. Neviem čím. Teda viem. Ale menovať to všetko by bolo nadlho.

A potom som si kúpila hneď druhé aj tretie pokračovanie naraz, s nadšením obracala stránku za stránkou, občas som aj podvádzala a kapitoly s nudnejším obsahom a opismi dosť hlúpo preskakovala. Bola som ešte decko a navyše v podobnom veku ako Harry a všetko to bolo až príliš nereálne a predsa vykreslené do tých najnepodstatnejších detailov. A ja som nakoniec uverila. Na Rokfort a Dumbledora, každé nové kúzlo som si pre istotu opakovala, aby som ho nezabudla a vo vhodnej dobe bola pripravená použiť.

Ohnivú čašu som si kúpila v Banskej bystrici, kde sme boli na dovolenke. Tých neuveriteľných 711 strán som prečítala až príliš rýchlo a príliš ľahko. A potom mi nezostávala nič iné, len čakať na päťku, ktorá ešte nebola dopísaná.

Piaty diel aj šiesty som dostala pod stromček, s dvojročným odstupom. Záverečné pokračovanie zas ilegálne prelúskala najprv na nete a potom triumfálne za dvadsať osem hodín a štyridsať šesť minút aj doma. Plakala som, keď zomrel Snape a som si istá, že budem plakať aj v kine, keď umrie Dumbledore.

Nie som maniačka, hoci poznám všetky knihy takmer naspamäť. Nie som šialená, aj keď som videla všetky doteraz nakrútené filmy (jeden aj dnes večer). Nie som divná, hoci mám už dvadsať rokov a uvedomujem si, že v kine som zrejme najstaršia, navyše vycapená v prvej rade. Nepripadám si zvláštne, aj keď tomu stále verím. V čarovnú školu kdesi v Birtánii, na draky, obrov, baziliškov a hypogrifov, na dementorov a všetky možné elixíry. Verím, aj keď viem, že to nie je pravda.

Lebo je to srdcovka.

Lebo to tak trošku môže byť pravda...

 Vyznanie

12 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu