Moju izbu neobývam sama, permanentne mi v nej oxiduje Zasran, ale po tých 14-tich rokoch spolubývania som si na to už ako tak zvykla. Celá moja existencia sa aj tak odohráva v jednom kúte, kde mám posteľ, nočný stolík s lampičkou, dobrý výhľad na telku a dosiahne tam aj kábel od notebooku. Na dosah mám knihy a dokonca aj lajstre s prednáškami, keby ma chytila mánia učenia (ešte nikdy ma nechytila, ale snaží sa, sviňa, snaží).
Podivné veci sa v tom mojom kúte začali diať asi pred rokom. A nie čímsi prazváštnym a strach naháňajúcim, to nie. Prestal mi zvoniť budík. Úplne prestal, nepomohla výmena batérii, jeho mesačná rekreácia u hodinára ani tresnutie o zem mu nepomohlo. Nie je pokazený. Len skrátka nezvoní. A najhoršie je, že nezvoní iba v mojom kúte. Ak som si ho nariadila v hocijakej inej miestnosti či dokonca v inom rohu mojej izby, zvonil a zvonil a to tak prenikavo, až zobudil celú moju rodinku.
V mojom kúte nezvoní ani budík v mobile. A zas mobil a hnilý kút, to je kapitola sama o sebe. Nechytám tam totiž signál. Signál je v celom dome, v celom byte, len v tom mojom kúte ee. Nepomohla ani zmena operátora, ani už spomínané tresnutie o zem.
Môj kút takisto zrejme ovládli temné sily a sily pekelné. Každú noc sa mi snívajú apokaliptické mory a už som bola aj dvakrát zhliadnutá v námesačnom stave, čo sa mi nikdy predtým nestalo. Každé ráno sa budím unavená, akoby som v noci ani nespala, celá dolámaná so stuhnutými svalmi.
Aj z praktického hľadiska mi môj kút spôsobuje nemalé starosti. Prach a špina sa tam usádzajú neprimeranou rýchlosťou, to človek uprace a ešte v ten deň nájde na parapetnej doske ďalšie kvantá bordelu. Jedno leto sa mi tam dokonca udomácnili mravce. Nikde inde mravce neboli, nikam inam neliezli, len po mojom výsostnom teritóriu a dali sa, suky, vyštvať až po zásahu profesionálneho deratizátora.
O tom, ako sa v mojom kúte strácajú veci, že za to zrejme môže čierna diera pod posteľou, o tom je aj škoda hovoriť, len čo ma to zase naštve. Už si s tým všetkým neviem dať rady, tak som to radšej prestala riešiť. Budík mám položený až na pracovnom stole, takže ak ho chcem zaklapnúť, musím sa postaviť, čiže som skutočne zobudená. Telefonujem najčastejšie z kúpeľne, keďže tam trávim väčšinu svojho voľného času. Prestala som si tam úplne upratovať, aj tak to je strata času, teraz len raz za mesiac povysávam, vytriem podlahu a utriem prach, ostatné ma absolútne netankuje. A na apokaliptické sny sa dá zvkynúť omnoho rýchlejšie, než by ste si dokázali predstaviť.
Je to možné?
Komentuj
4 komenty k blogu
1
titusik
11. 5.mája 2009 11:46
takže mňa tam neťahaj, ešte by som tam zmizla A pekne napisane
Napíš svoj komentár