Leto s ním, jedenásta časť

Ráno sa Amálka skutočne cítila lepšie. Zobudila sa s úsmevom na perách, celkom si ju podmanila dobrá nálada. Šaňa našla v kuchyni, kde pripravoval raňajky. Nevedela o ňom, že vie variť, no bola rada, že sa zasa dozvedela niečo nové o svojom priateľovi.

Neisto ho pozdravila. Otočil sa a trochu sa pousmial. Okamžite sa však vrátil späť k práci, ktorá mu zamestnávala ruky a vyzeral, že je nahnevaný. Amálka sa posadila za stôl v kuchyni a trochu sa zamračila na jeho chrbát. Čo sa stalo? Prečo je zrazu taký zadumaný, taký iný? Akoby to ani nebol on.

O chvíľu pred ňu Šaňo naservíroval zlatistú praženicu, hrianky, biely jogurt, veľký pohár pomarančového džúsu a všetko vyzeralo, akoby to skutočne pripravoval sám. Amálka sa široko usmiala na znak vďaky a pustila sa do jedla. Už po pár sústach sa ale zahľadela na Šaňa. Nejedol, ničoho sa ani len nedotkol a skúmavo na ňu hľadel spod zvrašteného obočia.
„Deje sa niečo? “ spýtala sa nevinným tónom v hlase a snažila sa vyzerať pokojne a nenútene. Šaňove správanie ju však veľmi rozrušilo.
„Vôbec nič, “ odvetil a okamžite uhol pohľadom pred vyčítavou Amálkinom tvárou.

Amálka sa chcela znovu pustiť do raňajok, no Šaňo ju zastavil.
„Zdržíš sa tu dlho? “ spýtal sa a snažil sa tváriť, že ho odpoveď ani trochu nezaujíma, že to chce vedieť len tak, pre istotu.
„Neviem. Prečo? Prekážam ti tu? “ začudovala sa Amálka, no vzápätí si uvedomila, že určite áno. Je to predsa jeho byt, býva v ňom sám, pretože v ňom chce bývať sám. Amálkina prítomnosť ho musí rozrušovať a zrejme sa cíti utláčaný vo vlastnom svete.
„Nie, nie, vôbec, “ odvetil však Šaňo okamžite a Amálka už zasa ničomu nerozumela.
„Tak čo sa teda deje? A nevrav mi, že nič, veď vidím, že sa tváriš, akoby som ti tu vadila, “ nahnevala sa Amálka a pokrútila hlavou. Napila sa džúsu a pritom zo Šaňa nespúšťala zrak. Zdalo sa, že v jeho vnútri zúri obrovský boj. Že nevie, čo jej má povedať či ako sa má ku nej správať. Nakoniec rýchlo vstal od stola a nervózne sa prechádzal sem a tam po malej kuchyni, čo Amálku znervózňovalo a bola ešte zmätenejšia.
„Mala by si sa vrátiť domov, “ povedal odrazu a zastal uprostred kroku, „k otcovi a mame. A uzmieriť sa s nimi.“
„Nie, “ okamžite odvetila Amálka ani sa naňho nepozrela.
„Ja som sa ťa na nič nepýtal. Len si myslím, že by si o tom mala aspoň uvažovať, “ snažil sa Šaňo rýchlo zarozprávať pravý význam svojej predošlej vety.
„A ja zasa hovorím, že o tom nechcem premýšľať, “ nedala sa Amálka odbiť a vystrela sa na stoličke.
„A čo chceš robiť? Tu zostať nemôžeš! “ rozčúlil sa Šaňo nad tvrdohlavosťou svojej priateľky.
„Prečo nie? “ spýtala sa Amálka potichučky a sklopila zrak. Jasné, nechce ju tu, je zvyknutý na súkromie a ona ho oň oberá.
„Preboha, Amálka, veď to nejde. Nemôžeš tu zostať. Nič o mne nevieš, nevieš, kto v skutočnosti som. Vôbec ma nepoznáš.“
„A kto teda si? “ opýtala sa a pozrela sa Šaňovi rovno do očí takým prosebným pohľadom.

Zabudol zavrieť ústa a nahlas preglgol. Zasa si sadol na stoličku oproti a niekoľkokrát sa plytko nadýchol. Nakoniec sa nervózne zasmial.
„Ja ti to nemôžem povedať. Pretože to sám neviem. Proste mám pocit, že sa k sebe nehodíme. Sme úplne odlišní a to ti musí stačiť, “ povedal a zahľadel sa von oknom. Zdalo sa, že ani on sám nie je s odpoveďou spokojný.
„A to mi hovoríš až teraz? Po tom všetkom? “ opýtala sa Amálka neveriaco a oči jej zvlhli.
„Chcel som ti to povedať už dávno, ale... teraz je to vhodnejšie, myslím, “ povedal znovu tak nevýrazne a naoko jednoducho. Konečne sa však na Amálku pozrel. Pohľad do jej ustarostenej tváre ho veľmi bolel.
„Zle myslíš. Ja ťa teraz potrebujem, Šaňo. Nikdy som ťa nepotrebovala väčšmi ako teraz, “ zavzlykala a chcela ho chytiť za ruku, ktorú mal položenú a stole. Hneď, ako ale zazrel jej pohyb, ruku stiahol.
„Nikdy som ti nesľuboval, že tu pre teba budem v akejkoľvek situácií. Mám vlastný život a ty tiež, “ nútil sa do hovorenia tých falošných viet a bolela ho celá duša. No musí jej to povedať. Pre jej vlastné dobro.
„Spal si so mnou! Bol si môj prvý a ja som dúfala, že ma máš aspoň trochu rád, “ povedala celkom úprimne.

Šaňo sa nasilu rozosmial. Omnoho radšej by sa ale sám rozplakal nad svojím odporným správaním. Musí to vydržať. Robí to kvôli nej, len takto jej môže skutočne dokázať svoju lásku, len keď ju odmietne, keď jej tak veľmi ublíži.
„Ale jasné, že ťa mám rád, miláčik. O tom nemôžeš ani chvíľku pochybovať, “ hovoril pobaveným tónom a pozeral sa na Amálku, ako keby jej preskočilo.
„Prečo to hovoríš tak, akoby to ani nebola pravda? “ opýtala sa Amálka a už sa ani nesnažila zadržiavať plač, ktorý jej sužoval líca.

Okamžite k nej chcel pribehnúť, objať ju a ubezpečiť, že všetko bude zasa v poriadku, že nič z toho, čo len pred okamihom povedal, nie je pravda. Ovládol sa však a aj naďalej pokračoval vo svojej krutej hre.
„Tá tvoja naivita ma vždy veľmi priťahovala, Amálka. A keď som navyše zistil, že si ešte nevinná, nemohol som odolať. Priznávam, nemal som dovoliť, aby to zašlo až tak ďaleko, no nesťažujem, si. Obaja sme z toho mali úžitok.“
„A aký som, podľa teba, z toho mala úžitok ja? ! “ rozkričala sa Amálka na Šaňa a pritom plakala ako najatá.
„Len mi nevrav, že ti dobre nepadlo, keď si ťa mal konečne kto vypočuť. Konečne si sa mohla niekomu zveriť so všetkým, čo ťa trápilo, “ hovoril Šaňo posmešne a stále sa usmieval, akoby to bolo náramne vtipné. Potom sa mu výraz zmenil, črty tváre mu trochu stvrdli, akoby myslel na niečo nepríjemné. „Priznávam, tie tvoje reči ma dosť otravovali a niekedy si mi s tým nekonečným rozprávaním priam liezla na nervy.“ Výraz jeho tváre sa zasa tak náhle zmenil, teraz akoby si spomenul na niečo príjemné, niečo, čo ho veľmi potešilo. „Keď som ale zistil, že len tak sa dostanem k tomu sladkému pokladu medzi tvojimi stehnami, rozhodol som sa, že budem trpezlivý. Aj moja trpezlivosť má však svoje hranice. Myslel som, že ťa to skôr či neskôr prestane baviť. Vieš, ja som si fakt myslel, že si také rozmaznané a poslušné dievčatko, ako si sama hovorila, a že sa rýchlo vrátiš späť k oteckovi. No namotala si sa na mňa tak veľmi, až si sa ku mne nasťahovala! Tak a o to fakt nestojím. Sorry, ale mám pocit, že je najvyšší čas, aby si zdvihla kotvy, “ dokončil s tým šibalským úsmevom, ktorý ale Amálku strašne bolel.

Vzlykala ako malé dieťa, triasla sa od bolesti na celom tele a chcelo sa jej umrieť. Počas celého Šaňovho monológu tiesnivo ronila slzy veľké ako hrachy a nedokázala sa mu pozrieť do očí. Teraz sa o to pokúsila, no uvidela iba strašný úsmev, ktorý bol pre ňu horší, ako ten najnenávidenejší pohľad. Bez jediného slova vstala, v spálni sa rýchlo prezliekla a pohádzala všetky svoje veci späť do batoha. Keď sa na chodbe obúvala, zazrela Šaňa sediaceho na stoličke stále v rovnakej polohe, ako predtým. Ibaže teraz mal tvár sklonenú v dlaniach. Vyzeral, akoby ho bolelo, že to všetko musel Amálke povedať. Lenže teraz jej to bolo jedno. Ešte nikdy sa v nikom tak veľmi nezmýlila. Vyšla z bytu a zatresla za sebou dvere. Na chodbe sa hystericky rozplakala, plakala celú cestu výťahom a rovnako aj celú cestu cez mesto, kde na ňu okoloidúci chodci neveriacky zazerali.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu