Na druhý deň sa Amálka zobudila neskoro. Slnko už bolo vysoko, keď konečne vyšla zo svojho podkrovia. Mama bola v plnom prúde s upratovaním. Malý Tomáš sa hral v záhrade. Otec každú nedeľu hrával v klube golf s priateľmi. Prečo ju nezobudili? Prečo ju nechali v posteli tak dlho.
Mama sa nad jej otázkami a rozhorčením len usmievala.
„Ocko bol veľmi šťastný z toho, že si si konečne našla priateľku. Vôbec mu nevadilo, že si chýbala na raňajkách. Pochop, on ťa má veľmi rád a chce pre teba len to najlepšie. Obaja pre teba chceme len to najlepšie, “ usmievala sa na dcéru a pritom drhla záchod. Amálka znovu pocítila ten nepríjemný pocit z toho, že mame klame. No znovu jej nedokázala povedať pravdu.
Večera prebehla v rodinnej atmosfére. Otec na golfe vyhral, mal znovu dobrú náladu. Dokonca sa mu podarilo uzatvoriť v klube veľmi dôležitý obchod. Mama sa pri príprave večere zasa raz prekonala, jedlo bolo vynikajúce a otec mal preto o jeden dôvod na radosť viac.
Amálka sa ho chcela spýtať či môže ísť von aj dnes. Len nevedela, ako má správne sformulovať svoju žiadosť. Pri dezerte pochopila, že už nemôže dlhšie čakať. Otec priam prekypoval šťastím.
„Ehm, oci? “ opýtala sa opatrne a pozrela sa na otca. Otočil na ňu svoju červenú tvár a usmial sa. To bolo pre Amálku dobré znamenie.
„Môžem ísť dnes von? “
Malému Tomášovi zabehlo sústo pudingu a začal sa dusiť. Mama ho bežala ratovať. A otec sa stále iba usmieval.
„Ale samozrejme. Ideš znovu s Grétou? Vedel som, že sa spriatelíte. Choď a zabav sa, “ povedal jednoducho a stále sa škeril. Amálka sa už začínala toho nekonečného úsmevu báť. Tomáš medzitým len o vlások unikol jasnej smrti udusenia pudingom. Nikoho okrem mamy to ale nezaujímalo.
„Ehm a oci? Mohla by som byť vonku trochu dlhšie? Aspoň o pol hodinu? “ zaprosila potichu. Malý Tomáš tomu nemohol uveriť. Ničomu nerozumel. Jeho sestra chce ísť von dobrovoľne a navyše tam chce zostať dlhšie? Tu niečo nesedí. Aj mama vyzerala zaskočene, no pre istotu mlčala. Bolo jej jasné, že dcéra čosi tají, no zatiaľ tomu nedávala veľký význam.
Otec sa nad dcérinou žiadosťou zamyslel. Nakoniec sa však zasa usmial a povedal iba: „Samozrejme.“
To sa Tomáš radšej zdvihol od stola a odišiel do svojej izby. Svet sa zrejme zbláznil!
Večer sa Amálka vydala na cestu na námestie. Nevedela presne, čo tam bude sama robiť, nevedela ani či tam vôbec Šaňo bude. Vedela len, že chce byť s ním. S nikým sa jej ešte tak ľahko a dobre nerozprávalo.
Námestie dnes nebolo také plné ako včera, no aj tak tam bolo dosť ľudí. Amálka si znovu sadla na lavičku neďaleko veľkej cukrárne. Sedela tam len chvíľku a stále sa pozerala na hodinky. Okolo pol deviatej začula ten známy rachot. Šaňo sa vo veľkej rýchlosti rútil na motorke po celej ceste. Pred Amálkou prudko zastavil. Rýchlo bežala k nemu a nemohla sa zdržať úsmevu. Bola naozaj rada, že ho znovu vidí.
„No ahoj, kráska, sadaj, “ povedal Šaňo a podal Amálke prilbu. Bez jediného zaváhania si ju nasadila, sadla si za Šaňa a pevne sa ho chytila okolo drieku.
Jazda na motorke bola znovu úžasná. Znovu tak neuveriteľne rýchla. Pevne sa držala Šaňa a hoci mala prilbu, celkom si ju opantal pocit, že jej okolo uší pišťí vzduch, ktorý v tak veľkej rýchlosti rozrážali. Pri svojej rýchlej jazde naprieč pokojnými, nedeľnými ulicami spôsobili obrovský rozruch. Zastavili, celkom nečakane, pred malou pozorovateľňou hore na kopci nad mestom. Bola tam rozhľadňa s krásnym výhľadom na osvetlené mestečko. Nad hlavami im blikali stovky hviezdičiek, svietili jasnejšie ako dole v meste.
Amálka zosadla z motorky a zložila si prilbu. Na nádheru pod sebou sa pozerala v nemom úžase. Šaňo stál hneď za ňou. Obzrela sa o pozrela mu rovno do očí. Odrážali sa mu v nich tie nekonečné hviezdy nad ich hlavami. Usmiala sa. Znovu tak nevinne. A pritom tak vyzývavo. Nevedela, čo to do nej vošlo. Možnože celé tie roky v sebe utláčala svoju prirodzenosť. Možnože sama sebe nahovorila, že má byť nepriateľská a večne sama. No možno má vlastne byť vždy usmiata, možno má mať veľa priateľov, možno už má konečne ochutnať pravú lásku...
Šaňo k nej podišiel bližšie a objal ju okolo pása. Usmial sa na ňu a ona mu úsmev opätovala. Naklonil sa k nej, aby ju pobozkal a ona sa neodtiahla. Letmo ju bozkal na pery. Srdce jej pri tom búšilo ako divé. Triasla sa na celom tele od strachu aj od vzrušenia. Jej prvý bozk. Asi takto si ho vždy predstavovala. Šaňo si ju k sebe privinul tesnejšie a pobozkal ju vášnivejšie. Všetko bolo pre ňu nové, no ona mala pocit, že je to prirodzené, normálne. Naoko obyčajné. Hltavo prijímala každý Šaňov bozk a bola šťastná, keď uvidela, ako sa usmieva. Aj ona sa smiala. Nebránila sa jeho pohladeniam ani bozkom, ktoré boli stále odvážnejšie.
Zrazu jej Šaňo vošiel rukou pod tričko. Odtisla ho od seba. Až vtedy si uvedomila, že koná v rozpore so všetkým, čo ju rodičia kedy učili. Je sama, s chlapcom, o ktorom dokopy nič nevie. Cítila sa hlúpo. Zrazu mala pocit, že je len jedna z mnohých. Roztrasene sa pozrela na Šaňa a o pár krokov cúvla. Pozeral jej rovno do očí. Pristúpil k nej a znovu ju objal okolo drieku.
„Neublížim ti, “ pošepkal jej rovno do ucha a okamžite ju pobozkal na odhalenú šiju. Telom jej prebehli tisíce elektrických impulzov. Znovu sa tak vystrašene od neho odtiahla.
„Ja by som nemala, “ zašepkala tíško a zahanbene sklopila zrak.
„A prečo nie? Nepáči sa ti to? “ spýtal sa jej s úsmevom a podišiel k nej bližšie.
„Páči, ale...“ Amálka nevedela, čo má povedať. Pripadalo jej hlúpe priznať sa Šaňovi s tým, že sa ešte nikdy s chlapcom ani len nebozkávala. Že je nanajvýš neskúsená. On sa však iba príjemne usmieval. Nadýchla sa teda a potichu zo seba vyjachtala: „Som ešte panna.“
Na jej veľké prekvapenie sa však Šaňo neotočil na podpätku a nenechal ju tam samú. Pohladkal Amálku palcom po hladkom líci a pobozkal ju. Tak nežne, ako asi nie je žiadny iný chlapec schopný. Objala ho. Bola taká neuveriteľne šťastná, že jej už nič nemohlo nádherný večer pokaziť.
Všetko bolo také úžasné, také dokonalé, že to nemohlo trvať večne. Pri rozhľadni zastavilo auto bielej farby. Malo čierne sklá, takže sa nedalo odhadnúť, kto sedí vo vnútri. No Amálka mala pocit, že to auto už na ich ulici videla, že často parkuje pred domom oproti, pred Grétiným domom. No nevedela to presne. Radšej však poprosila Šaňa, aby ju zaviezol domov. Veď už aj tak bolo dosť neskoro.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
cy3aha
25. 4.apríla 2009 15:18
veľmi pekné máš fakt talent
Napíš svoj komentár