Celý týždeň sa pravidelne stretávala so Šaňom. Nikomu o tom nepovedala. Nikto nič netušil. Každý večer jej bolo skvelo, cítila sa so svojím priateľom ako v siedmom nebi. To ju na tom tešilo najviac. Konečne mala skutočného priateľa, priateľa, s ktorým sa môže o všetkom porozprávať, ktorému môže všetko povedať. Hnevalo ju ale, že klame rodičom. Oni si totiž mysleli, že je stále s Grétou a ona ich nechávala v tej mylnej domnienke. Neustále jej prízvukovali, akí sú šťastní, že sa s ňou tak rýchlo spriatelila.
Občas mala Amálka pocit, že keď je so Šaňom, niekto ich sleduje. Často vídavala to čudné, biele auto s čiernymi sklami. Často sa nedokázala tak uvoľniť, aby všetko precítila. Pretože Šaňo ju všetko učil. Všetko jej názorne ukazoval a jej sa to veľmi páčilo. Ľutovala len, že sa s tým nemá komu pochváliť. Život v ťaživej atmosfére odhalenia ju už prestával baviť.
V piatok mali zasa raz rodinnú večeru. Otec bol akýsi zadumaný. Mame sa jeho tichá nálada nepozdávala. Pri hlavnom chode to už nevydržal ani on sám. Vybuchol hnevom.
„No predstavte si to! Idem z práce, pokojne a pomaly, počúvam obľúbené CD. A zrazu ma v obrovskej rýchlosti predbehne akási motorka. Obrovská čierna. Preháňala sa po celej ceste, akoby jej patrila. Presnejšie, jemu. Riadil ju nejaký chalan. Dokážeš si to predstaviť, láska? ! “ rozčúlene sa pozrel na manželku. Súcitne naňho žmurkla a usmiala sa. Do rozhovoru sa zapojil aj malý Tomáš.
„Ja by som tiež chcel mať motorku. Oci, že mi ju kúpiš, “ zaprosil nahlas a vykryvil úsmev do podivného úškrnu. To robieval vždy, keď niečo veľmi chcel. Väčšinou mu to pomohlo dosiahnuť všetko, čo si zaumienil. No otec bol teraz neoblomne nahnevaný.
„V žiadnom prípade! Zbláznil si sa? ! Aby si sa preháňal po meste, ako taký cestný pirát? Musím problém toho motorkára nadhodiť na zasadaní mestskej rady, “ povedal otec zadumane a pozvoľna sa ukľudňoval.
Amálka sedela potichu a ani sa nepohla. V krku jej navrela obrovská hrča. Srdce jej bilo ako divé.
„Dcérka, čo si o tom myslíš? “ opýtal sa jej otec. Robil to v poslednom čase dosť často. Vždy chcel poznať aj jej názor na určitý problém. Amálke to lichotilo. Teraz by sa však najradšej zakopala pod zem.
„Nič, “ povedala potichu.
„Akože nič? ! “ rozčúlil sa otec. „Veď aj ty si už toho chalana videla, nie? Každý večer si v meste.“
„Videla. Už som sa s ním aj rozprávala, “ v žalúdku ju čosi pošteklilo, „podľa mňa je celkom fajn.“
„Samozrejme! Podľa teba je celkom fajn. Má motorku a modré oči, čo viac si môžeš priať? “ rozčúlil sa otec ešte viac.
„Zelené, “ povedala si Amálka sama pre seba. Otec to ale začul.
„Takže ho poznáš až tak dobre? No to je naozaj milé! Neželám si, aby si sa s ním stretávala. A vlastne to je aj jedno. Po budúcotýždňovom zasadaní mestskej rady odtiaľto odíde aj sám, “ zaškeril sa otec a bol už celkom pokojný.
Mama sa celý čas pozerala na Amálku a usmievala sa. Zrazu mala pocit, že už vie, čo dcéra tak pracne tají.
V pondelok mala ísť Amálka so Šaňom na kúpalisko. Bol horúci deň. Otec odišiel do práce skôr, takže sa musela spýtať mamy. Dovolila jej to, no tvárila sa akosi zvláštne. Akoby už všetko vedela.
Amálka čakala na lavičke pred cukrárňou. Pred Šaňom ju vždy nazývala naša lavička. Bolo desať hodín, slnko už bolo vysoko a nepríjemne pálilo. Z cukrárne vyšla Gréta. Bola s nejakým chlapcom. Pozrela sa na Amálku a usmiala sa. Amálka ani nevedela čo to do nej vošlo, no tiež sa usmiala. Gréta sa zastavila uprostred kroku, povedala čosi tomu neznámemu chlapcovi a podišla k Amálke.
„Smiem si prisadnúť? “ spýtala sa milo a stále sa usmievala. Amálka len prikývla.
„Ideš dnes na kúpalisko? “ spýtala sa Gréta znovu a okamžite pochválila Amálkine plavky. Amálka zasa len prikývla.
„Pozri, chcem sa ti ospravedlniť. Minule som to prehnala. Je to tvoj chalan, už sa naňho ani nepozriem, “ povedala odrazu a kajúcne sklopila zrak. „Nechcem sa s tebou hádať ešte aj cez leto. Vlastne ťa nepoznám, ale ak by si chcela, mohli by sme byť priateľky.“
„Naozaj by si sa so mnou chcela priateliť? “ konečne prehovorila Amálka. Zrejme sa jej to iba sníva.
„No a prečo nie? Nemôžeš byť až taká zlá, keď si zbalila najkrajšieho chalana na svete, “ zaškerila sa Gréta a podala Amálke ruku.
A Amálka ju prijala.
„Takže teraz sme už priateľky, “ pokývala hlavou na znamenie súhlasu.
Chlapec, ktorý bol v cukrárni s Grétou stál obďaleč. Zdalo sa, že sa niekam ponáhľa, pretože stále na Grétu poškuľoval a poklopkával si po náramkových hodinkách. Nakoniec to už nevydržal a na Grétu hlasno zapískal. Okamžite sa otočila.
„Jasné, veď už idem, “ povedala namrzene a postavila sa. „Inak, Amálka, to je môj brat Sebastián. Asi ho nepoznáš, býva na intráku a domov chodí iba cez prázdniny. Sebo, toto je Amálka.“
Sebastián Amálke zamával a chabo sa usmial.
„Prepáč, no už musíme ísť. Ale asi sa mu páčiš, väčšinou sa neusmieva. Ste si veľmi podobní, “ povedala Gréta s úsmevom a vykročila za bratom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a ďalší chalan..hmmmm