Leto s ním, štrnásta časť

Amálka sa pohodlne opierala o nízke operadlo stoličky. Všetko sa zdalo byť znovu normálne. Znovu sa začne škola a bude môcť začať úplne od znovu, s čistým štítom. Tešila na spolužiakov a najmä na to, že ich už konečne spozná a spriatelí sa s nimi. Otec práve hlasno prednášal akémusi zamilovanému páriku pri vedľajšom stole o bezpečnom sexe a prevencií proti pohlavným chorobám, na čom sa mladí ľudia náramne zabávali, keď pri obrubníku zaparkovalo biele auto a stiahlo sa okienko pri sedadle spolujazdca. Z okienka sa vyklonila Sebastiánova blonďavá hlava.
„Amálka, prosím, poď so mnou, “ vydýchol rýchlo a motor nechal naštartovaný.
„A čo horí? “ začudovala sa Amálka a unudene sa vystrela. Nechcelo sa jej nikam chodiť, tobôž nie so Sebastiánom.
„Amálka prosím. Je to súrne, “ zaprosil Sebastián znovu a žobravo sa jej pozrel do očí.
„Mladý muž, myslím, že moja dcéra dosť jasne odmietla vaše pozvanie. Práve teraz máme rodinné popoludnie a vy nám ho tak trochu kazíte, “ zapojil sa otec do rozhovoru s politickým tónom v hlase a rozprával sa so Sebastiánom, akoby ho videl prvýkrát v živote.
„Drahý, nemiešaj sa do toho, “ trochu otca zahriakla manželka a milo sa na Sebastiána usmiala. Otec sa stiahol.
„Prepáč, Sebo, ale teraz to fakt nejde, “ pokrútila Amálka hlavou a zlizla šľahačku z malého dáždnika zapichnutého v hore jahodovej zmrzliny pred sebou.
„Neprosil by som, ale ide o Šaňa, “ povedal odrazu Sebastián a znovu sa na Amálku tak prosebne pozrel.

Otec nahnevane vstal zo stoličky a chytil dcéru za rameno.
„Amálka nikam nepôjde, “ povedal rázne.
„Pane, prosím, musí si ho vypočuť. Odchádza z mesta a možno ho už viac neuvidí a ...“
„A tak to bude najlepšie, “ dokončil otec a spokojne si sadol späť do prútenej stoličky. Amálka však vstala.
„Hneď sa vrátim, “ povedala nedbanlivo, no srdce jej bilo ako splašené a bála sa čo i len na okamih pomyslieť na dôsledky svojho rozhodnutia.
„Tak to teda nie! Za tým feťákom už viac nepôjdeš a to je moje posledné slovo, “ zdul sa otec ako decko a v tvári trochu očervenel ako cvikla.
„Amálka, musíme sa ponáhľať. Neviem, kedy chce odísť, “ zakričal Sebastián a motor protestne zarachotil.
„Ak odídeš, už sa nemusíš vracať! “ skríkol zrazu otec za vzďaľujúcou sa Amálkou. Zastavila sa uprostred kroku a pozrela sa otcovi rovno do očí.
„Idem so Sebastiánom, o pár minút som späť. Iba sa rozlúčim s priateľom. A vrátim sa, pretože si môj otec a pretože ťa veľmi ľúbim, viac, ako hocijakého iného chlapa na svete. Teraz ale musím ísť a ani ty mi v tom nemôžeš zabrániť. Kým sa vrátim, objednaj mi prosím espresso, “ povedala celkom pokojne a nasadla k Sebastiánovi do auta. Nevnímala otcove protestné krútenie hlavou a ani mamu, ktorá sa na ňu úprimne usmievala. Cítila sa ako zhypnotizovaná a vedela, že ju to zasa tak ľahko nepustí.

Sebastián dupol na plynový pedál a rozhodne riadil auto naprieč ulicami plnými chodcov. Pri sebe cítil jej nežnú prítomnosť a to ho privolávalo do šialenstva. Vedel, že urobil správne, že takto sa do jej srdca zapíše aspoň ako priateľ, no nič viac. Bude sa musieť zmieriť s tým, že ho nikdy nebude ľúbiť.
„Prosím ťa, odpusť mi to, “ povedal potichu a stále sledoval cestu pred sebou.
„A čo ti mám odpustiť? “ opýtala sa Amálka unavene, akoby sa prebrala z dlhého spánku.
„Nechcel som ti vtedy ublížiť. Nikdy som ti nechcel ublížiť. Mám ťa veľmi rád, mám ťa viac ako rád. Chcem, aby si to vedela, “ rozprával pomaly a nahlas preglgol.
„Viem to. A už dávno som ti odpustila. Neviem, prečo som sa k tebe tak škaredo správala, ale viem, že už sa to viac nezopakuje. A odkiaľ vieš, čo je so Šaňom a prečo by som si ho mala, podľa teba, vypočuť? “ opýtala sa s nepríjemným úškrnom, ktorý ale nemyslela až tak vážne.
„Je to nadlho a my sme už tu, “ odvetil Sebastián a zabočil pred činžiak celkom na konci mesta.

Vzadu na voľnom priestranstve stála majestátna motorka a obďaleč jej, ešte majestátnejší, majiteľ. Amálka vydýchla od strachu a v hrudi zacítila pálčivú bolesť, ktorá ale už po pár sekundách ustúpila. Vystúpila z auta.
„Počkám ťa tu, “ zašepkal Sebastián, keď pomaly zatvárala dvere.

Šaňo zdvihol hlavu od veľkého batoha položeného vedľa stroja a pozrel sa rovno na Amálku. Na okamih sa mu zatočila hlava, a keď spozoroval, ako sa pomaly približuje, na mieste skamenel. Amálka k nemu pristúpila a na lícach sa mierne červenala. Nevedela, čo mu má povedať. Ako sa má naňho pozrieť. A má sa naňho vôbec pozrieť?

Šaňo v tom okamihu všetko pochopil. Uvidel v aute sediaceho Sebastiána a trochu si vydýchol. Oprel sa o motorku.
„Nemala si sem chodiť, “ povedal potichu.
„A nie si rád, že som predsa len prišla? “ opýtala sa ho so sklopeným pohľadom.
„Budeš mať problémy, “ pokrútil Šaňo hlavou a skryl si tvár do dlaní.
„A nie si rád, že som predsa len prišla? “ zopakovala Amálka otázku a konečne zdvihla zrak zo zeme. V tej istej chvíli sa na ňu pozrel aj Šaňo. Pohľady sa im stretli a usmiali sa na seba.
„Som veľmi rád. Ale otec ťa zabije a to ma až tak neteší, “ odvetil konečne a zaklonil hlavu.
„Vie, že som tu. A predstav si, stále som nažive, “ usmiala sa trochu Amálka a podišla k nemu bližšie. Šaňo si vzdychol a objal ju okolo pása.
„Nechcel som ti ublížiť. Keď som ti to všetko musel povedať, bolelo ma to viac ako teba, “ rozprával rýchlo a pritisol si ju ku sebe bližšie.
„Nemusel si mi to povedať, “ zosmutnela odrazu Amálka a v očiach sa jej mihol tieň odmietnutia. Spomienka na ten osudný rozhovor ju ešte stále veľmi bolela.

„Musel. Bolo to len pre tvoje dobro. A mal som pravdu. Nevidela si ma dva týždne a zasa sa celý tvoj život vrátil do normálu, “ usmial sa Šaňo.
„Nevrátil. Ty si v ňom chýbal, “ zašepkala Amálka a pritisla sa do Šaňovho náručia. Po lícach jej stekali slzy, no ona bola vo vnútri šťastná, ako už dávno nie. Šaňo ju okamžite pohladil po dlhých vlasoch.
„Som idiot. Som ten najväčší idiot na svete. Ale robil som to všetko kvôli tebe, Amálka, “ zašepkal jej do ucha a držal ju v objatí pevnejšie. „Dokážeš mi to niekedy odpustiť? Nevedel som, že ti tým tak veľmi ublížim.“
„Klamár, “ pokrútila Amálka hlavou, „dobre si vedel, že mi to ublíži.“

Amálka sa pozrela Šaňovi rovno do očí. Cez uslzený pohľad videla, ako sa milo usmieva.
„Muselo to tak byť. A prestaň plakať, “ povedal Šaňo jednoducho a zotrel jej z líca slaný potôčik.
„Kam teraz pôjdeš? Čo s tebou bude? “ opýtala sa a znovu sa jej chcelo plakať.
„O mňa sa predsa nemusíš báť, ja sa nestratím, “ zasmial sa a chytil ju ešte pevnejšie.
„A čo budem bez teba robiť ja? “ opýtala sa a nahnevane sklonila hlavu pred jeho usmievavým pohľadom.
„Začne znovu chodiť do školy, nájdeš si kopu kamošov a rodičia ti zasa budú zobať z ruky. Dosť dobré, “ pokrútil hlavou tak prudko, až sa mu postrapatili vlasy.
„Bez teba nie je nič dosť dobré, “ zavzlykala Amálka a smutne si vzdychla.

„Pozri sa na mňa, “ zašepkal, chytil ju za bradu a vyvrátil jej hlavu dohora. Až keď sa mu pozrela do očí, pokračoval. „Musím odísť. Okrem teba ma tu nič dobré nečaká. Musím odísť, aby si mohla zasa normálne žiť. Musím odísť, inak sa v tvojej blízkosti zbláznim. Ešte žiadnej žene sa nepodarilo dostať ma do takého tranzu, aký cítim, keď som s tebou. No nechcem na teba zabudnúť, Amálka. Nikdy.“
„Tak teda nikam nechoď! Nenechávaj ma tu samú, “ zaprosila tíško a pritúlila sa k nemu.
„Už som ti niekoľkokrát povedal, že musím odísť. A ty predsa nie si sama a ani nikdy nebudeš sama, “ hlesol takmer bez dychu a pobozkal ju do vlasov.
„Ľúbim ťa, Šaňo. Vždy ťa budem ľúbiť, “ povedala pošepky a konečne sa nepatrne usmiala.
„Aj ja ťa vždy budem ľúbiť, Amálka. A nikdy na teba nezabudnem. Sľubujem, “ znovu sa usmial a jemne ju palcom poláskal po perách. V Amálkiných očiach, veľkých a vystrašených, videl svoj vlastný odraz. Vyzerala krásne. Takto si ju vždy chce pamätať. Vždy nádhernú, vždy dokonalú, s tým hlbokým pohľadom, ktorý ho permanentne privádzal do šialenstva.
„Nechoď, prosím ťa, nechoď, “ povedala nečujne.
„Predstavuješ si to až príliš jednoducho. A teraz sa pekne vráť domov a znovu buď ozdobou toho vášho obrovského domu, “ dokončil a bozkal ju na čelo.

„Možno sa ešte stretneme, no pochybujem o tom, “ povedal s úsmevom, keď si sadal na motorku a nasádzal si prilbu.
„Nezabudni, “ zaprosila Amálka znovu a chytila ho za ruku.
„Nezabudnem, “ prikývol a naštartoval motorku. Stroj párkrát hlasno zarachotil a pomaly sa rozbehol, potom sa zvuk motora zmenil, zosilnel a motorka so Šaňom zamierila na cestu. Nakoniec zmizla Amálke z dohľadu za zákrutou. Tiekli jej po tvári slzy veľké ako hrachy, ktoré s jemným cinknutím dopadali na špinavý betón na zemi.

Za sebou počula kroky. Sebastián ju zozadu objal. Nebránila sa ničomu, iba ochabnuto ovisla v jeho náručí a plakala ako malé dieťa. Šaňo odišiel a už sa nikdy nevráti, už nikdy ho neuvidí. Mala pocit, akoby nejaká časť v jej vnútri zomrela a akoby už nikdy nemala znovu ožiť.

Cesta v aute späť na námestie bola tichá a uplakaná. Amálke bolo zle od žalúdka a cítila sa chorá a nemocná. Také čosi ešte nezažila. Ešte nikdy v živote tak veľmi netrpela. Sebastián sedel vedľa nej a bolela ho celá duša, keď videl jej veľké utrpenie. Dúfal, že ju to čoskoro prejde, že čoskoro sa znovu bude usmievať, že čoskoro to bude znovu tá stará Amálka.

V cukrárni už nikto nebol. Ani mama, ani otec, ani malý Tomáš a dokonca tam nebol ani ten zamilovaný párik, ktorý sa zabával na otcových starostlivých rečiach. Sebastián teda zamieril autom na opačný smer, aby zaviezol Amálku domov. Zastavil na ich príjazdovej ceste a odopol si pás. Zhlboka sa nadýchol. Aj Amálka si odopla pás a utrela si celú tvár dlaňami. Pozrela sa na Sebastiána a usmiala sa. Nebol to len taký pokus, bol to skutočný úsmev, úprimný i keď trochu smutný. Aj Sebastián sa usmial, naklonil sa k Amálke a pohladkal ju po líci. Trochu ju striaslo, privrela oči, no vzápätí ich znovu otvorila. Stretla so Sebastiánovým vystrašeným pohľadom.
„Ďakujem ti veľmi pekne, “ povedala pošepky a chytila ho za ruku. „Je lepšie, keď som sa s ním rozlúčila. Aspoň mi povedal všetko, čo som chcela počuť.“
„Nie si smutná? “ opýtal sa Sebastián starostlivo a trochu prižmúril oči, aby si podrobne prezrel Amálkinu uplakanú tvár.
„Ale som! No musím sa cez to preniesť. Dúfam, že sa mi to raz podarí, “ pokrčila plecami a oprela sa o sedadlo.
„O tom pochybujem. Nikdy naňho nezabudneš, “ zaškeril sa Sebastián a zahľadel sa von oknom.
„Ale ja ani nechcem zabudnúť. Chcem sa len jedného dňa zobudiť a uvedomiť si, že mi už vôbec nechýba, “ usmiala sa znovu a prisunula sa bližšie ku Sebastiánovi. „Ktovie, možno sa mi to podarí už zajtra ráno.“
„Možno, “ usmial sa Sebastián rovnako a znovu ju pohladil po tvári. „Keby som ťa zajtra pozval do kina, odmietla by si? “
„Nie, “ odvetila Amálka, uhla pred Sebastiánovím pohľadom a celá sa začervenala.
„Tak ťa teda pozývam. Môžem po teba prísť o siedmej? “ opýtal sa Sebastián nesmelo a uprene si pozeral na koleno.
„Budem ťa čakať, “ vydýchla tíško.

Amálka znovu chodí do školy. Už ale nesedí vzadu v rohu. Teraz patrí do kolektívu, našla si veľa priateľov a je obľúbená. S Grétou sa skamarátila ešte viac, ak je to vôbec možné. A so Sebastiánom teraz spolu chodia a sú šťastní. Obaja zistili, že k sebe necítia len obyčajné poblúznenie, ale skutočný cit. Aj doma sa všetko zmenilo. Otec predal svoju krachujúcu firmu a zamestnal sa u konkurencie, síce na nižšom poste a s nižším platom, no znovu je spokojný, pretože môže pracovať, znovu je niekde potrebný. Aj mama nastúpila do práce, aby mohla svojmu manželovi pomáhať. Amálka už nie je večne ticho, už sa nebojí povedať, čo má na srdci. Našla samú seba. Našla všetko, po čom tak veľmi túžila. A to všetko len vďaka chlapcovi ktovie odkiaľ, ktorý jej pomohol, keď pomoc potrebovala, ukázal jej cestu a s jeho pomocou našla skutočné šťastie, niečo, čo jej už nikdy nikto nezoberie.

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu