Zrazu znovu začula ten istý rachot, ako včera pred kinom. Po námestí sa znovu rútila tá veľká čierna motorka. Znovu na nej sedel jazdec odetý v čiernej koži. A zastavil rovno pred Amálkou.
Pozerala ako obarená na neznámeho chlapca, ktorý obratne zoskočil z motorky, zložil si z hlavy prilbu. Vyrovnal sa v celej svojej vysokej výške pred Amálkou. Znovu spôsobil na okolí veľký rozruch. Všetci sa naňho dívali s úžasom a obdivom. Sobotný večer na námestí patril skutočne prevažne mladším generáciám.
Chlapec si rozopol koženú bundu a usmial sa na Amálku. Usmial sa na ňu tak, ako ešte nikto. A ona tam stále iba sedela, bez pohnutia, v tvári bledá a vystrašená.
„Čakáš niekoho? “ spýtal sa neznámy milo a prisadol si k Amálke na lavičku. Ona len pokrútila hlavou a hanblivo sa pozerala na chlapca.
„Už som ťa tu videl aj včera, však? “ spýtal sa chlapec znovu a znovu sa usmial. Amálka zasa iba kývla hlavou na znak súhlasu.
„Si nemá? “ začudoval sa chlapec a usmial sa ešte žiarivejšie ako predtým.
„Nie, “ odvetila Amálka celkom potichu.
„To som rád, “ zasmial sa chlapec a vytiahol si z bundy cigarety. „Dáš si? “
„Nie, ja nefajčím, “ pokrútila Amálka hlavou. Trochu sa od chlapca odtiahla. Aj jej otec kedysi fajčil a asi preto nemala veľmi v láske cigaretový dym. Chlapec si to všimol.
„Ak ti to prekáža, tak nebudem fajčiť, “ povedal s úsmevom, zahodil celú cigaretu na zem a krabičku si zasa ukryl do koženej bundy.
„Neprekáža, len...“ Amálka nevedela, čo má povedať. Nikdy nebola v podobnej situácií. Nikdy nebola sama s chlapcom a ešte nikdy sa jej ani žiadny chlapec neprihovoril.
Sedeli tam niekoľko minút celkom potichu. Amálka bočila pohľadom od chlapca, no cítila, že on sa na ňu pozerá stále.
„Ako sa voláš? “ spýtal sa po chvíli a prisadol si k nej o trochu bližšie.
Amálka sa usmiala tak zvláštne, nevinne. Tak, ako ešte nikdy. Pozrela sa chlapcovi rovno do očí.
„Amálka, “ povedal tíško, no neuhla pohľadom ani o centimeter.
„To je nádherné meno. A zvláštne, “ povedal neznámy a usmial sa. „Ja som Šaňo. Teda, vlastne som Alexander, ale ak mi tak čo i len raz povieš, budem ťa musieť zabiť.“ A znovu sa tak milo usmial.
Amálka mu podala ruku a tiež sa usmiala. Už druhýkrát za posledných päť minút. To sa jej ešte nestalo. Chlapec prijal podávanú ruku a naklonil sa k Amálke, aby ju na pozdrav pobozkal.
V tom sa spoza lavičky ozval pre Amálku tak známy a tak nepríjemný hlas.
„Ále, tak preto si so mnou nechcela ísť von, “ povedala Gréta s posmešným výrazom na tvári. „Mala si povedať, že máš rande, Amálka. To by mi tvoja prítomnosť až tak veľmi neprekážala.“ A pohľadom spočinula na tom neznámom chlapcovi. Bol veľmi pekný. To si však všimla aj Amálka. A ona ho predsa videla prvá! Pozerala sa na Grétu a bolo jej jasné, že ju teraz poriadne strápni.
„Ja som Gréta, “ povedala spolužiačka koketne a podala neznámemu ruku.
„Šaňo, “ odvetil chalan. Gréta sa k nemu ihneď nahla a pobozkala ho na líce. Pritom sa stále pozerala na Amálku a nepríjemne sa usmievala.
„Tak, Šaňo, prečo sa rozprávaš s touto tu? “ opýtala sa Gréta a posmešne kývla hlavou na Amálku. „Hneď je jasné, že nie si odtiaľto. To by si totiž vedel, že naša krásna princezná Amálka je namyslená a nemá rada ľudí. Veď sa len pozri, ako na mňa zazerá...“
To už Amálka nevydržala. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Postavila sa a rozbehla sa naprieč celým námestím. Nedovolí, aby ju tá hlúpa ťava ponižovala! Nedovolí, aby jej tak veľmi ubližovala! Konečne sa objavil niekto, komu pripadala zaujímavá, niekto, kto ju oslovil sám od seba a hlúpa Gréta to musí pokaziť!
Utekala po ulici a ani sama nevedela, kam beží. Za sebou počula akýsi rachot. Neobzrela sa však. Bežala ďalej až sa dostala k parku. Ťažká kovová brána bola na noc zamknutá. Nevedela, čo jej to napadlo, no preliezla plot a bežala po štrkovom chodníku k fontáne. Bola vysilená, nízke topánky, neprispôsobené na taký beh, ju tlačili. Posadila sa k fontáne. Už sa jej nechcelo plakať. Bola len nahnevaná. Všimla si, že si roztrhla sukňu. Zrejme sa to stalo, keď preliezala ten vysoký plot. Rachot, ktorý počula za sebou znovu ustal. Asi sa jej to iba zdalo.
Sedela na fontáne a vnímala iba tichý žblnkot vody. Pozerala sa hore na oblohu. Svietili na nej hviezdy. Usmiala sa do tmy nad sebou. Žblnkot vody bol zrazu hlasnejší. A miešal sa s iným, zvláštnym zvukom. Niekto kráčal po štrkovom chodníku. Pred Amálkou sa zrazu objavila vysoká postava. Najskôr sa zľakla, no keď sa postava trochu priblížila, Amálka spoznala, že je to ten neznámy chlapec, Šaňo. Začervenala sa až po končeky vlasov a aj keď bola všade naokolo tma, určite si to musel všimnúť.
„Páni, ty ale vieš utekať, “ povedal obdivne a posadil sa vedľa Amálky. Tá očervenela ešte viacej, ak je to vôbec možné.
„Nemám rada, keď ma urážajú, “ povedala popravde a pozrela sa na oblohu nad sebou.
„Jasné, veď ani ja. Na tvojom mieste by som odtiaľ tiež ušiel, “ pokýval Šaňo hlavou a tiež sa pozrel hore na hviezdy.
„Nerada chodím von. Radšej som doma a čítam, “ povedala Amálka do ticha všade naokolo.
„Nevyzeráš ako nejaká knihovnícka myš.“
„A ako podľa teba vyzerám? “ opýtala sa Amálka so záujmom.
Šaňo neodpovedal. Miesto toho sa ale na Amálku usmial a prenikavo jej pozrel rovno do očí.
„Kým nás tá blondínka vyrušila, chcel som niečo urobiť, “ povedal potichu a nahol sa k Amálke, aby ju pobozkal tento raz.
No ona sa vystrašene postavila a pár krokov cúvla.
„Bože, len mi znovu neuteč, “ povedal Šaňo a zasmial sa. „Jasné, pochopil som. Už sa nebudem o nič pokúšať. Len si zasa sadni vedľa mňa.“
Amálka chvíľku zaváhala. Keď však uvidela jeho prosebný výraz, usmiala sa a posadila sa vedľa neho.
„Čo robíš vonku sama? “ spýtal sa po ďalšej chvíľke ticha.
„Nie som sama, “ odvetila s úsmevom a pozrela sa na Šaňa. Ten sa zasmial znovu tak milo a úprimne.
Sedeli tam spolu dlho. Nebo ešte stmavlo, začal pofukovať mierny vetrík. Amálka sa so Šaňom rozprávala o všetkom možnom, no dozvedela sa o ňom len málo vecí. Povedal jej o sebe len toľko, že sa práve presťahoval do mesta, no musí spávať na matraci na zemi, pretože si ešte nezohnal posteľ, no nič viac. Smiala sa však spolu s ním a bolo jej dobre, ako už dávno nie.
„Prečo si sa presťahoval práve sem? Toto je to najnudnejšie mesto na svete, “ spýtala sa a hodila do fontány kamienok.
„Možno práve po tom túžim. Po nude a sladkom ničnerobení, “ zasmial sa Šaňo a pozrel sa na Amálku. Triasla sa od zimy.
„Som to ja ale debil, “ povedal potichu a vyzliekol si bundu. „Obleč si ju, fakt je chladno.“
Amálke to nemusel hovoriť dvakrát. Oziabali ju členky, po chrbte jej behali ľadové zimomriavky. Ako si obliekala teplú bundu, pozrela sa na hodinky.
„Už je neskoro, budem musieť ísť, “ povedala a po tvári jej prebehol tieň smútku. Vôbec prvýkrát v živote chcela vonku zostať dlhšie. No nemohla. Dobre vedela, že býva na druhom konci mesta a zrejme už aj tak bude mať problém, prísť domov načas. Už teraz v hlave vymýšľala výhovorky, akými ohúri otca.
„Veď ťa odveziem. Ja sa nikam neponáhľam, aspoň zatiaľ nie, “ znovu sa zasmial Šaňo a kráčal za Amákou po chodníku. Opatrne preliezala vysoký plot. Šaňo pod ňou sa iba chichotal.
„Uvedomuješ si, že máš sukňu? Toto je pohľad pre bohov.“
Amálka sa znovu zapýrila. Rýchlo preliezla plot a postavila sa na chodník. Šaňo zoskočil z plotu krátko po nej a šialene sa smial. Aj Amálka sa začala smiať. Veď to vlastne bolo zábavné. Šaňo naštartoval motorku, ktorá bola zaparkovaná hneď pred vchodom do parku. Sadol si na ňu a pozrel na Amálku.
„Tak ideš? “ spýtal sa a podával jej prilbu. Amálka zaváhala. Keby to otec vedel, zabil by ju. Predstavila si v mysli jeho brunátnu tvár, bez rozmýšľania si nasadila prilbu a posadila sa za Šaňa.
Jazda na motorke bola skvelá. Rýchla a dynamická. O pár minút bola doma. Zosadla z motorky, vyzliekla si koženú bundu a podala ju spolu s prilbou Šaňovi.
„Ďakujem za zvezenie, “ povedala s úsmevom a utekala ku vchodovým dverám.
„Pôjdeš von aj zajtra? “ zavolal na ňu ešte. Miesto odpovede sa naňho iba usmiala
Tak teda, pojde či nepôjde?
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
titusik
24. 4.apríla 2009 19:59
jasne, ze hej. Kvoli motorke a kozenej bunde by som sla aj na prvu hodinu pondelok
Napíš svoj komentár