V posledný letnú stredu bolo počasie zasa také slnečné a upokojujúce a slnko pálilo tak veľmi, akoby chcelo ešte naposledy pripomenúť všetkým ľuďom svoju obrovskú silu, naposledy pred chladnou a červenou jeseňou.
Amálka trávila deň s celou rodinou na pikniku, ktorý zorganizoval otec. Pozvali aj Grétu, jej rodičov a, na Amálkino pohoršenie, aj Sebastiána. Otec bol usmiaty ako už dávno nie, mal viditeľne dobrú náladu a ku každému sa správal milo a s úctou, čo nikdy predtým nemal vo zvyku. Ako si však Amálka všimla, odkedy sa vrátila domov, ospravedlnila sa mu a on jej so slzami v očiach odpustil, usmieval sa skoro stále a zasa prekypoval hrdosťou na svoju, naoko dokonalú, rodinku.
Obe rodiny sa utáborili neďaleko rozhľadne nad mestom. Amálke sa to miesto spájalo najmä s jej prvým bozkom od chlapca, no hlavne jej až bolestivo pripomínalo Šaňa. Snažila sa však stále usmievať, tiež bola milá a ku každému úctivá, ku každému okrem Sebastiána. Na toho sa ani len nepozrela. Nikto jej však nič nevyčítal, pretože každý z piknikujúcich dopodrobna poznal všetky okolnosti ich vzájomnej nevraživosti. Nikto to však ani slovkom nespomenul, za čo bola Amálka vďačná.
Po výdatnom jedle, ktoré pripravili obe manželky a matky rodín, Amálka a Gréta sa utiahli trochu bokom od ostatných, kde sa opaľovali hore bez. Gréta sa ale už po polhodine ležania na horúcich lúčoch nepríjemne spálila a presunula sa pod veľký dub ku svojej a Amálkinej mame, ktoré práve hrali bridž a náramne sa na niečom zabávali, omámené trochu zriedeným fernetom. Chalani zatiaľ hrali futbal na voľnom priestranstve hneď vedľa pozorovateľne a Amálke znel v ušiach Tomášov výskot aj občasné zanadávanie oboch otcov. Jediný, koho nepočula, bol Sebastián.
Keď sa však po ďalšej chvíľke ležania na dravom slnku otočila na chrbát, uvedomila si, že na jej telo dopadá tieň. Unavene zodvihla hlavu z deky a zazrela nad sebou štíhlu a vysokú Sebastiánovu siluetu. Trochu zvýskla a deku si tisla na prsia ako šialená. Sebastián sa trochu pousmial a sadol si na trávu vedľa nej. Štipku sa začervenal, keď uvidel odhalený obrys jej hladkého chrbta, no ako pravý džentlmen s aristokratickým správaním to na sebe nedal poznať a tváril sa, akoby bola Amálka kompletne oblečená.
Neuveriteľne sa červenala a na mizivý okamih zabudla dokonca aj na to, že Sebastiána nenávidí. Potichu obdivovala jeho vypracované telo, zlatavo sa lesknúce v slnečnom jase. Modré oči mu svietili na opálenej tvári ako dva nekonečné zafíry a vlasy, aj tak dosť bledé, zdali sa byť ešte blonďavejšie.
Nepatrne sa usmiala a nevedno koho z nich to viac prekvapilo. Sebastián sa tiaž pousmial a podal Amálke tričko. Okamžite sa jej otočil chrbtom a nechal ju tak prevliecť si ho cez hlavu. Keď bola konečne zahalená a on sa na ňu znovu usmieval, čosi ju príjemne pošteklilo v žalúdku. Rovnaký pocit však zažívala aj pri Šaňovi a toto zistenie ju trochu zamrzelo. Spomienka naňho ju zasa pichla kdesi pri srdci.
„Ako sa máš? “ opýtal sa Sebastián a pohrával sa s pružnou trávou všade naokolo, zamyslene ju vytrhával a rozhadzoval okolo deky.
„Celkom dobre, “ odvetila trochu neúprimne a znovu sa tak nepatrne usmiala.
„To je fajn. Je lepšie, keď sa usmievaš, aj deň je zrazu jasnejší, “ zložil jej poklonu, v tvári celý červený. Či od chvíľkového zahanbenia, alebo od slnka, to Amálka nevedela.
„Nevedela som, že hrávaš futbal. Myslela som si, že si taký študentík mozgovou kapacitou ako Einstein, “ povedala po chvíľke odmlky a zadívala sa na otca útočiaceho na Tomášovu bránu.
„Som chalan do koča aj do voza, “ zachichotal sa Sebastián a prisadol si bližšie k Amálke. "S vašimi je zasa všetko v poriadku? “
„Ale áno. Otec sa síce niekedy mykne od ľaku, keď začuje zvuk motorky, ale inak je všetko zasa po starom, “ povedala so sklopeným pohľadom a mierne zružovela. Nechápala, čo sa to s ňou deje, prečo sa tak úctivo správa, no hlavne, prečo k Sebastiánovi? Nebolo to tak dávno, keď mu chcela ublížiť najviac ako sa len dalo a teraz po ňom hádže nevinné úsmevy a červená sa pri tom ako školáčka.
Chvíľu obaja mlčali a pozerali sa každý inam. Amálka sa snažila tváriť, že nad niečím horlivo uvažuje, no v skutočnosti bola mysľou vo svojom tele, vedľa Sebastiána a túžila po tom, dotknúť sa ho. Keď sa jej tá myšlienka vyrojila v hlave, začervenala sa tak veľmi, až jej to bolo samej nepríjemné, a rýchlo pokrútila hlavou, akoby to bolo niečo zlé, niečo, za čo by sa mala hanbiť.
Sebastián si všimol jej rozhorúčenú tvár a pousmial sa. No akosi inak, akosi dospelo a mužne. Keď prehovoril, hlas mal príjemný a neobyčajne hlboký.
„Dnes ti to veľmi pristane. Povedal som ti to už? “ opýtal sa pomaly a pozrel sa pritom Amálke rovno do očí. Mala pocit, že ju tým modrým pohľadom skenuje, že už ju pozná naspamäť. Nesmelo pokrútila hlavou a zasa sa začervenala.
„Je to pravda. Si veľmi pekná, “ pokračoval Sebastián posmelený jej rozpakmi a sadol si na deku vedľa nej. Keď sa dotkol jej odhaleného stehna, príjemne ju striaslo na celom tele, na okamih zabudla zavrieť ústa. Okamžite sa však ovládla a trochu sa na deke pohniezdila, aby dala Sebastiánovi najavo, že jej jeho blízkosť trošičku prekáža, aj keď to nebola vôbec pravda.
V tom ju chytil za ruku. Ten dotyk bol taký jemný, taký hrejivý. Vzrušene vydýchla. Sedela vedľa neho, s rukou v jemnou objatí jeho dlhých prstov a pozerala sa mu rovno do očí. Trochu sa k nemu naklonila a v tej chvíli sa k nej naklonil aj on. Nevedno, čo by sa stalo, keby sa na deku ako veľká voda nedovalila Gréta. Sadla si vedľa Amálky a rehotala sa ako šialená.
„Vieš aký skvelý vtip mi hovoril tvoj krpatý brat? O slimákoch a jednom chlapovi, potom ti poviem. A vy dvaja tu čo vystrájate? “ opýtala sa so slzami v očiach, tak veľmi sa smiala.
„Ale nič, “ rýchlo povedala Amálka a snažila sa vymaniť ruku zo Sebastiánovho zovretia. „Sebo mi veštil z dlane.“
Až po tomto vyhlásení Sebastián Amálku konečne pustil a trochu viac sa uškrnul. Gréta si to všimla a zlomyseľne zvraštila obočie.
„To fakt? Ty vieš veštiť z dlane? A prečo o tom tvoja sestra nič nevie? “
„Je to tajomstvo..., teda, bolo to tajomstvo, “ zasmial sa Sebastián a s akousi iskrou v očiach sledoval Amálku, ktorá vstala z deky a sadla si pod dub k mame. Ešte chvíľu na ňu zadumane hľadel, no potom sa zdvihol z deky aj on a pridal sa k svojmu otcovi, ktorý medzitým vo futbale hanebne prehrával.
Piatkový deň sa znovu niesol v rodinnom duchu a príjemnej atmosfére. Poobedie trávila Amálka v cukrárni s rodičmi a malým Tomášom. Práve si objednávala snáď už desiaty zmrzlinový pohár obrovských rozmerov. Otec sa zasa tak milo usmieval, mama pokorne žmurkala dlhými riasami a Tomáš bol celý zababraný od šľahačky a čokolády. Počasie bolo zasa nádherné, slnečné a teplučké, ako sa na leto patrí. Amálka však vedela, že aj to leto už končí. Že sa všetko, ale úplne všetko zmenilo, že má priateľov, že spoznala pravú lásku so všetkým, čo k tomu patrí, že je možno naozaj šťastná.
Okolo prešlo biele auto s čiernymi sklami. Amálka už vedela, že je to Sebastián. Aj on ju videl a zablikal na ňu. Amálka trochu pokývala hlavou a kompletne celá sa začervenala.
Sebastián si to ale nevšimol. Šoféroval pokojne a s rozvahou a bol veľmi šťastný. Videl Amálku a to mu zasa raz zlepšilo náladu. Už si bol istý, že jej nie je tak celkom ľahostajný. Vedel, že ho berie na vedomie, že k nemu možno niečo cíti. Spomenul sa na spoločný piknik pri rozhľadni. Keby ich Gréta nevyrušila, pobozkal by ju. A nie iba raz. Bozkal by ju znovu, vášnivejšie a vrúcne by ju skryl vo svojom objatí. Ale to má čas. Odteraz sa k nej bude správať úctivo, bude jej nenápadne dvoriť a ona mu neodolá a nakoniec podľahne. A potom už bude patriť iba jemu. Žiadny Šaňo, iba Sebastián.
Šoféroval do mesta. Potreboval si do internátnej izby dokúpiť nejaké nové zariadenie, keďže to staré skončilo po jednej zvlášť bujarej koncoročnej oslave v plameňoch na školskom ihrisku. Zamieril do najlacnejšieho obchodu nábytku v meste. V malej miestnosti bolo dusno, vydýchaný vzduch poprerezávaný slnečnými lúčmi a v nich víriacim sa prachom, sa nepríjemne točil pod stropom. Sebastián mal v mysli iba Amálku. No už o pár minút si znovu spomenul na Šaňa, na jeho drzí výraz tváre, keď ho šiel poprosiť, aby sa s Amálkou uzmieril. Vlastne, teraz bol rád, že mu Šaňo nevyhovel. Vtedy mal naozaj pravdu. Amálka už naňho postupne zabúda a o chvíľu si naňho ani len nespomenie.
Zrazu stál zoči-voči obrovskému, starému gauču, s vyheganými opierkami a vyblednutým poťahom. Ten gauč mu niečo, respektíve niekoho, pripomínal. Nedokázalo mu však prísť na rozum, kde už tento príšerný kus nábytku videl. A zrazu mu to napadlo. Predsa u Šaňa! V jeho obývačke predsa trónila táto stará haraburda! Ale čo robí tu, v obchode, a nie je stále v jeho malom, neútulnom byte?
Okolo prechádzal predavač, starý plešatý pánko s trochu scvrknutou tvárou a malými myšacími očkami. Zbadal, ako dlho si Sebastián prezerá jeho gauč a už aj si mädlil ruky, že ho dobre predá.
„Dobrý deň vám prajem, mladý muž, “ povedal medovým hláskom a trochu sa uškrnul, keď videl Sebastiánov strnulý výraz. To ho ešte utvrdilo v tom, že chce gauč bezodkladne kúpiť.
„Dobrý aj vám, “ odzdravil Sebastián, no pohľadom neuhol od starého kusu nábytku. V jeho vnútri zúril obrovský boj. Povie to Amálke, alebo si to nechá pre seba a dovolí tak Šaňovi už navždy zmiznúť do zabudnutia?
„Krásny gauč, však? Veľmi kvalitný, má toho za sebou už veľa. Priznávam, je trochu zanedbaný, ale ak si ho kúpite a budete chcieť využiť aj naše reštaurátorské služby, mohol by som vám poskytnúť nemalú zľavu. A to sa predsa neodmieta, “ usmial sa predavač bezzubým úsmevom a trochu sa uklonil.
„Myslím, že nemám záujem, “ povedal si Sebastián skôr sám pre seba, no staručký predavač ho počul.
„Predošlý majiteľ ho skoro vôbec nepoužíval. Viem to, pretože mi to sám povedal, “ rýchlo so seba vysúkal predavač a mal pocit, že stráca pevnú pôdu pod nohami.
„Kedy vám to povedal? “ opýtal sa Sebastián a bol už celkom rozhodnutý.
„Dnes ráno, keď ten gauč priniesol. A priniesol aj starý televízor, aj kreslo, no to sa hneď potom celkom rozpadlo. Prečo vás to zaujíma? “ opýtal sa predavač, no vzápätí sa rozprával so zatvárajúcimi sa dverami. Sebastián vybehol na ulicu, nasadol do auta a naštartoval ho. Bez jediného rozmyslu zamieril na námestie.
Už len jedna jediná časť je pred nami. Šaňo, alebo Sebastián? Ako to celé dopadne?
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
titusik
1. 5.mája 2009 00:16
ja chcem oboch
2
Šaňo, Sebastián....juj nenapínaj....najideálnejšie by boli obaja....hehe
5
neľutujem tu dnešnu hodinu, ktoru som si vyhradila na tuto poviedku, fakt som zvedava na koniec...
Napíš svoj komentár