Neisto postávala v čakárni pred jeho ordináciou a cítila sa rovnako, ako keď sa sem vybrala naposledy. Stále dookola však preklínala deň, keď jej ho rodičia odporučili ako najlepšieho psychiatra široko-ďaleko. Vlastne, nie ani tak rodičia, ako skôr okolnosti, pretože jej prvá návšteva sa uskutočnila len dva týždne po jej pokuse o samovraždu. Potom sa o to síce pokúsila ešte dvakrát a nič, dokonca ani Romanove múdre reči, ju pred tým nedokázali uchrániť. A hoci sa svojmu remeslu naozaj rozumel, Lucia k nemu nikdy necítila skutočnú dôveru. Bol predsa taký mladý, iba o pár rokov starší od nej samotnej. Ako sa mu teda mohla zdôverovať so strašnými útrapami, ktoré jej zvierali myseľ?
Lekár bol možno skutočne skvelý, no väčšinu svojich spoločných sedení sa snažil dostať z Lucie aspoň nejaké slovo. Ani dnešok nebol výnimkou. Lucia iba mŕtvo sedela na stoličke, zahĺbená do svojho vnútra, dôkladne poprikrývaná kamennou hradbou hlasného mlčania. Pozerala sa na akési bližšie neidentifikované miesto na podlahe, sústredila sa na ten jediný bod a všetky Romanove, tak dlho pripravované, vety preplávali cez jej vedomie bez vyvolania akejkoľvek reakcie, bez akéhokoľvek povšimnutia. Vlastne, keby na chvíľku prestal tak psychologicky, inteligentne a vyberavo rozprávať, celkom by na jeho prítomnosť zabudla.
„Lucia, “ povedal napokon a pozrel sa na ňu spod hustého obočia. „Lucia, vnímaš ma? “
„Ani nie, “ odpovedala popravde a konečne sa naňho pozrela.
„To je ale škoda, pripravoval som si tú reč celú noc, “ povedal so smutným výrazom a sťažka si vzdychol.
„Radšej si sa mal venovať manželke. Keď som tu bola naposledy, mali ste medzi sebou nejaké problémy, “ odvetila a uprene sa na Romana zahľadela. Bol to jej baliaci úsmev, no na Romana ho ešte nikdy nevytiahla. Iba on jediný v nej nevyvolával ten strašný, zničujúci pocit pomsty. Ktovie prečo, ona sama tomu nikdy nerozumela a vlastne tomu ani nechcela rozumieť. A rovnako ani nechcela Romanovi ublížiť. Jemu jedinému...
„Nebola si tu pol roka. Za ten čas moja manželka akosi stratila záujem o moju pozornosť, “ povedal znovu s tým smutným vzdychnutím.
„To je mi ľúto, “ hlesla a preložila nohu cez nohu.
„Nie je, “ pokrútil Roman hlavou a postavil sa do okna. „Nikdy si nebola dobrá klamárka. A nehovorme o mne. Sme tu kvôli tebe.“
„Ja nepotrebuje rozprávať o svojich problémoch. Som úplne v pohode...“
„Vraj si ušla z domu, “ skočil jej Roman neúprosne do reči.
„Neušla, odsťahovala som sa, “ povedala kajúcne a znovu sklopila pohľad pred Romanovou výčitkou v hlase.
„Aha, “ povedal pokojne a sa posadil do kresla oproti. „A prečo si nikomu nepovedala, kam ideš? Prečo si sa tu takmer šesť mesiacov neukázala? Prečo dokonca ani tvoji rodičia nevedeli, kde si a či si vôbec v poriadku? “
„Som v poriadku, “ pokrútila bezmocne hlavou a mala ju stále sklonenú.
„Už by si konečne mala prestať klamať, Lucia. Dobre vieš, že ťa vždy odhalím. A dobre vieš, že nie si v poriadku. Že ani v blízkej dobe nebudeš v poriadku, “ povedal pevným hlasom a pohodlnejšie sa usadil do kresla.
Lucia sa rozplakala. Usedavo a takmer prosebne. Vzlykala a ronila slzy a pri každom nádychu ju bolestivo striaslo. Keď sa konečne na Romana pozrela svojim užialeným pohľadom, bola pevne rozhodnutá, že mu všetko povie. Všetko o tom, ako sa dostala do tejto situácie, všetko o tom, ako ťažko to prežíva. Všetko o mužoch, s ktorými spí, len aby sa pomstila tomu jedinému. Tomu, ktorý to všetko začal. Tomu, ktorý vlastne aj všetko ukončil. V tej chvíli chcela Romanovi skutočne všetko povedať a so všetkým sa mu zveriť. Ibaže nemohla. Nedokázala to. Miesto toho obrátila svoju pozornosť na veľkú sklenú vázu na parapetnej doske.
„Čo sú to za kvety? “ opýtala sa usmoklene.
Roman znovu tak smutne a nahlas vzdychol, unavene zagúľal očami a podoprel si hlavu a ruku. Znovu sa mu s Luciou nepodarilo takmer nijako pokročiť. Znovu sa mu nepodarilo pomôcť jej. Najhoršie však bolo to, že mal aj iných pacientov a preto sa nemohol celé dni venovať iba jej. Vlastne, ona o jeho pozornosť a pokusy pomôcť tiež nestála. Rovnako ako jeho manželka. S tvrdohlavými ženami v koncoch to skrátka nevedel. Nevedel sa dosať cez ich hrubý pancier sebaľútosti, strachu a hnevu na celý svet. Keby len vedel o nejakom spôsobe, o nejakej novej liečebnej metóde, ktorá by Lucii konečne rozviazala jazyk. Pretože doteraz mu o svojich pocitoch a o tom, ako celú vec prežíva ona, nepovedala ani slovo. Mal len výpovede jej rodičov a sestry. A z toho sa o nej dozvedel len veľmi, veľmi málo.
„To sú magnólie, “ povedal napokon, „ pestujem ich u seba v záhrade. Záhradnícke práce pomáhajú ľuďom odreagovať sa. Možno by si to tiež mohla skúsiť.“
„Možno. A možno by som už mala ísť, “ povedala, keď si konečne z tváre pozotierala všetky slzy.
„Prídeš aj v piatok? “ zavolal na ňu Roman pri odchode.
„Prídem, “ povedala s krátkym zaváhaním.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
adka279
21. 7.júla 2009 11:12
teším sa na dalšiu časť
2
veľmi tajomne zaujímavé, som zvedavý čo sa jej stalo keď je taká voči mužom a teším sa na ďalšiu kapitolu
3
uprimne? poobede som nestihala, tak som ťa vopred ohviezdičkovala. dostala som sa k tomu až teraz, no tych 5 hviezdičiek neľutujem
takže už viem, kto je to roman a dokonca sa objavili aj magnolie, idem na trojku
takže už viem, kto je to roman a dokonca sa objavili aj magnolie, idem na trojku
Napíš svoj komentár