„Si v poriadku? Ublížil som ti? “ spýtal sa nežný, trochu chrapľavý hlas po jej pravici.
„Vypadni, “ zamumlala Lucia, stále v plačlivom kŕči.
„Nechcel som ti ublížiť, naozaj...“ jachtal stále ten neznámy hlas, no Lucia len krútila hlavou a plakala.
Na posteli a v izbe najskôr vnímala pohyb pretínaný jej bolestivými vzlykmi. A potom len buchnutie dverí a tma, ticho a samota, ktorá sa okolo nej rozprestrela ako čierny, nepriesvitný závoj. Bodavá bolesť sa jej stále navracala, sužovala jej lono a ona sa len triasla, plakala a zatínala zuby. Keď sa konečne dovliekla do kúpeľne, sprchovala sa rovnú hodinu, minula všetku teplú vodu, no ani potom neotočila vodovodným kohútikom a oddávala sa trysku ľadového dažďa.
Pred zrkadlo sa postavila už značne podchladená, s fialovými trasúcimi sa perami, s napnutou sčervenenou pokožkou, zahalená iba priesvitnou tkaninou uvitou z miniatúrnych ľadových kvapôčok. Pozerala sa na seba, na svoj uzimený odraz a ešte stále plakala. Mala pocit, že narieka už celé dni, že si o chvíľu určite vyplače aj oči, že slzami zo svojho vnútra vyplaví všetko zlo a bezprávie, ktoré ju toľko zraňovali, znovu a znovu, stále dookola. Vytúžená úľava však neprichádzala. Plač ostával.
Zrazu si však jej pozornosť vynútilo čosi iné. Čosi, čoho sa desila celé tie bezsenné noci predtým, čosi, čo ju mátalo aj za bieleho dňa, čosi o čom vedela, že sa jej nevyhne. Na pleci a chrbte sa jej zjavilo niekoľko malých sýtofialových jazvičiek. Špatili jej inak bezchybnú pokožku a upozorňovali na jasný postup choroby. Stála pred zrkadlom, oči mala opuchnuté a uplakané a stále si prezerala plecia a chrbát, dotýkala sa nechcených znamienok a hrýzla si pery takmer do krvi. Zaspala až krátko na svitaní, v kúpeľni na zemi a stále nahá.
„Nerozmýšľala si nad obnovením liečby? “ spýtal sa starostlivo a jemne ju pohladil po zápästí.
„Nedá sa to liečiť! “ pokrútila protestne hlavou a vzdychla si.
Ten vzdych bodol Romana priamo do srdca. Ako jej to len vysvetliť? Ako jej znovu navrátiť nádej? Ako ju opäť prinútiť veriť?
„Lucia, medicína je dnes na veľmi vysokej úrovni. A dokáže pomôcť dokonca aj tebe. Existujú lieky, ktoré to môžu spomaliť. Môžu celý ten bolestivý proces aspoň na čas oddialiť. Stále sa objavujú nové a lepšie lieky a pri ich pravidelnom užívaní, pri pravidelných lekárskych prehliadkach a pri troške šťastia by si sa mohla dožiť aj ďalších desiatich rokov. Rozumieš čo ti hovorím? Ponúkam ti ďalších desať rokov, ponúkam ti šancu prežiť všetko, čo si nestihla a všetko, čo si chcela stihnúť. Stačí sa len vrátiť domov, znovu nasadiť lieky a hlavne dúfať, “ vysypal zo seba, v pohľade mal číru prosbu a ruku ešte stále položenú na jej zápästí.
„A ak nie...? “ spýtala sa neisto, v tvárou tvár krutej realite a možnej budúcnosti.
„Zomrieš, “ povedal prosto a pozrel sa jej hlboko do očí.
„Nebojím sa smrti, “ zamumlala si po chvíli pod nos.
Takmer sa neudržal a objal ju. Hrala sa na silnú a hrala to naozaj zle a jemu tak neostávalo nič iné, len sa do nej postupne stále viac a viac zamilovať. Zrazu ale pochopil, že kým za ním nepríde sama, nikdy jej nebude môcť pomôcť. Nikdy ju nebude môcť znovu navrátiť do jej starého a pokojného života a nikdy jej nebude môcť vyznať svoje najhlbšie city. Nikdy...a pritom by k tomu stačilo tak málo. Tak málo a zachránil by nielen ju, ale aj seba. Keby len vedela, keby aspoň tušila, čo sa odohráva v jeho vnútri, v jeho hlave, v jeho myšlienkach. V myšlienkach na ňu.
„Zasa klameš. Raz na to doplatíš.“
„Ako by som mohla? Už mám na krku nevyliečiteľnú chorobu, nakazila som ňou desiatky mužov, ktorí za nič nemôžu a môj čas sa kráti. Jedna lož hore-dole už nič nezmení, “ vyriekla s horkosťou jej tak vlastnou.
„Doplatíš na to, pretože si neskôr uvedomíš, že na tomto svete nie je nikto, kto by ťa skutočne poznal, nikto, kto by naozaj vedel, čo si chcela dosiahnuť a čo si dosiahla. Nebude tu nikto, kto by vedel, čo si skutočne chcela od života. A to ťa bude bolieť a zožierať viac, ako postupujúca choroba aj ako vina, nad všetkými zlými skutkami, “ odvetil s bázňou v hlase, ktorú ale ona prehliadla. Zase a znovu.
Chcela mu to už konečne vysvetliť. Uvedomovala sa, že problémov má viac než dosť, uvedomovala si, že by nebolo zlé aspoň trochu odľahčiť svedomiu a trochu sa porozprávať. O sebe a o svojom živote a aj o tom, ako ten život čoskoro skončí. V hrdle jej navrela hrča, keď sa to konečne rozhodla vysloviť. Preto radšej zaryto mlčala.
„Zasa máš nové kvety. Tieto sa mi veľmi páčia, “ povedala, keď pohľadom spočinula na drobných bielych kvietkoch vystavených v sklenej váze na parapetnej doske. „Smiem si jednu vziať? “
A Roman bez jediného slova vstal, vybral z vázy ten najrozkvitnutejší konárik a podal jej ho.
„Magnólie pre Luciu, “ zašepkal nežne, keď sa znovu tak jemne dotkol jej zápästia.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
whatsername8
22. 7.júla 2009 09:50
až na to uvodne "po bruchu jej stekalo semeno" sa mi to veľmi pačilo. aj pribeh, aj štylistika, aj ten facsinujuci ponor do ľudskeho vnutra. konečne rozumiem lucii, o čo jej vlastne ide. jáááj, nech už si doma z tej dovolenky, lebo sa ti naburam do hlavy!!!chcem pokračovanie!!
2
až v tejto časti mi začína dopínať a mám taký dojem, že príbeh je rozprava skôr od Romana k Lucii... a že to skončí smrťou, neodvratnou, nechcenou.
Napíš svoj komentár